Paliatívny lekár: To, čo vidíme pred smrťou, sa líši v závislosti od veku

Nik z nás nevie s určitosťou povedať, čo bude nasledovať po tom, ako naposledy zatvoríme oči. Ak sa však niekto v posledných okamihoch človeka vyzná najlepšie, je to rozhodne lekár, ktorý opatere umierajúcich venoval väčšinu svojho života.

Newyorský paliatívny lekár Christopher Kerr sledoval tisícku ľudí pri umieraní, a od väčšiny z nich si vypočul, čo vidia a vnímajú. Podľa neho sny a vízie často pomáhajú pacientom zmieriť sa s tým, čo ich čaká, aj s tým, čo počas života zažili a vykonali.

Podľa Kerra pacienti často vnímajú vízie, po ktorých sa cítia milovaní, prepojení so svojou minulosťou a zmierení.

Deti vidia niečo iné ako dospelí

Foto: SURAKIT SAWANGCHIT/Shutterstock.com

Kerr mal v rámci praxe možnosť pozorovať pri umieraní aj detských pacientov, ktorí podľa neho vnímajú posledné vízie inak ako dospelí. Keďže deti nechápu smrť tak dobre ako dospelí, na smrteľnej posteli ich často utešuje vlastná predstavivosť.

Lekár v podcaste Next Level Soul spomína aj na kriminálnikov a ďalších, ktorí počas života páchali trestné činy. Títo ľudia sa podľa neho v posledných chvíľach často vracajú k spomienkam na tieto činy a ľutujú ich obete.

Kerr si spomenul na konkrétny prípad 40-ročného muža, ktorý kvôli problémom s drogami strávil väčšinu života vo väzení. Pri umieraní na rakovinu ho podľa lekára sprevádzali živé spomienky na ľudí, ktorým v minulosti ublížil. Zdalo sa mu, že ho jeho niekdajšie obete napádajú, až sa z toho emocionálne zrútil. Väzeň si pred smrťou žiadal poslednýkrát vidieť svoju dcéru, ktorej sa ospravedlnil, vďaka čomu nakoniec umrel pokojne.

Kerr spomenul aj prípad ďalšieho pacienta, ktorý sa počas druhej svetovej vojny zúčastnil Operácie Overlord a v dôsledku toho ho po zvyšok života prenasledovala posttraumatická stresová porucha.

„Na konci života ho presunuli na naše oddelenie... mal také hrozné sny, v ktorých videl zvyšky tiel a krvavú vodu a počul výkriky, že nemohol spávať. Aby pacienti mohli zomrieť, musia mať pokoj a do istej miery sa musia zmieriť so situáciou.“

Ak nezaspíte, nezomriete

Podľa lekára je pri umieraní kľúčový odpočinok. Kerr v podcaste tvrdí, že pacienti vedia, že poslednýkrát sa zo spánku vôbec nemusia prebudiť, preto je pre niektorých také náročné zaspať.

Ako príklad spomenul vojaka z Normandie, ktorý sa pred smrťou stihol krátko vyspať.

„Tvrdil, že mal krásny sen, v ktorom znovu prežil najkrajší okamih svojho života, čo bol deň, keď ho prepustili. V sne bol pravdepodobne v Normandii, a prišiel k nemu neznámy vojak, ktorý mu povedal: 'Nie, prídeme po teba'.“

Po tomto sne veterán ešte raz zaspal, tentokrát už pokojne. V spánku napokon zomrel. Ako tvrdí Kerr, sen pomohol mužovi zmieriť sa s tým, že v Normandii opustil známych.

Vďaka zomieraniu rastieme

Kerr v podcaste hovorí, že pri umieraní je u pacientov možné pozorovať „posttraumatický rast“, pri ktorom si uvedomujeme pozitívne súvislosti negatívnych zážitkov, ktoré sme prežili.

Lekár sa v závere opäť vrátil k detským pacientom. Keďže deti úplne nechápu koncept smrti a zomierania a je pravdepodobné, že vo svojom blízkom kruhu nepoznajú nikoho, kto by zomrel, na ceste do večnosti ich neraz sprevádzajú zvieratá.

V tejto súvislosti Kerr spomína na dievčatko, ktoré si pri zomieraní v nemocnici predstavilo celú scénu okolo seba.

„V predstavách si vytvorila zámok... mal bazén, zvieratá, klavír aj okno, cez ktoré prenikalo mäkké svetlo. Keď som sa jej pýtal, čo symbolizuje ten zámok, odpovedala, že je to bezpečné miesto.“