Od testu prvej sovietskej atómovej bomby uplynie 75 rokov

Keď sa v roku 1949 nad kazašskou stepou objavil typický „atómový hríb“, znamenalo to dve veci: Sovietsky zväz po rokoch výskumu a špionáže získal funkčnú atómovú bombu a skončil sa americký monopol na vlastníctvo atómových zbraní. Vedecký pokrok, ktorý umožnil ich vznik, sa však začal rodiť o niekoľko desiatok rokov skôr - na sklonku 19. storočia.

Jednou z hlavných ingrediencií potrebných na výrobu atómovej bomby sú rádioaktívne prvky. Rádioaktivitu v roku 1896 objavil francúzsky fyzik Henri Becquerel. V roku 1903 získal spolu s manželmi Curieovcami (Marie a Pierrom) za prínos vo výskume rádioaktivity Nobelovu cenu za fyziku.

Kým sa však mohol začať vývoj atómových bômb, bola potrebná práca množstva ďalších vedcov. K rozvoju tejto oblasti vedy prispeli napríklad fyzici Leó Szilárd, „otec atómovej a nukleárnej fyziky“, Ernest Rutherford, Enrico Fermi či Frédéric Joliot-Curie s manželkou Irene Joliot-Curie, dcérou Marie Curie-Sklodowskej.

Zlomovým momentom bol objav štiepenia jadra atómu. Otváral totiž možnosť jadrovej reťazovej reakcie, pri ktorej vzniká obrovské množstvo energie využiteľné nielen mierovo v reaktore na výrobu elektrickej energie, ale aj vojensky vo forme bomby. Spojeneckí i nacistickí vedci si to veľmi dobre uvedomovali, preto v auguste 1938 Albert Einstein listom upozornil vtedajšieho amerického prezidenta Franklina D. Rooswelta na možnosť, že nacisti tiež môžu pracovať na vlastnej atómovej bombe.

Prvý projekt na výrobu atómovej bomby pomenovaný The Tube Alloys však nezačali Američania, ale Briti a Kanaďania v roku 1940. Približne 18 mesiacov si udržiavali náskok pred Američanmi, v polovici roku 1942 sa však ukázalo, že vojnou skúšaná britská ekonomika si s takýmto náročným projektom neporadí. V septembri 1942 v USA vznikol Project Manhattan, ktorý projekt The Tube Alloys predbehol. Američania svoju snahu o vyvinutie atómovej bomby úspešne zavŕšili zhodením bômb Little Boy a Fat Man na japonské mestá Nagasaki a Hirošima.

Americkí a britskí vedci pri vývoji atómových zbraní úzko spolupracovali, ruskí vedci však k výskumu prizvaní neboli. Vynahrádzal im to fakt, že do Sovietskeho zväzu prúdilo množstvo informácií od dobrovoľných špiónov, ktorí neboli sovietskymi občanmi. Jedným z najcennejších bol teoretický fyzik Klaus Fuchs, ktorý do Spojeného kráľovstva emigroval z Nemecka a podieľal sa nielen na britskom projekte vývoja atómovej bomby, ale aj na Projekte Manhattan. Fuchs svojim sovietskym kontaktom odovzdal podrobné nákresy a schémy atómového zariadenia Trinity použitého počas prvého testu atómovej bomby na svete.

Sovieti vykonali test atómovej bomby v tajnosti, Američania ho však odhalili na základe meraní rádioaktívnych prvkov v atmosfére a americký prezident Harry S. Truman ho 23. septembra 1949 odhalil svetu. Vyhlásenie bolo zlomovým bodom v studenej vojne, ktorá sa práve začala.

Správa o úspešnom teste sovietskej atómovej bomby vyvolala na Západe prekvapenie. Američania očakávali, že Sovietom sa ju podarí vyrobiť najskôr v roku 1953, Briti predpokladali dokonca rok 1954. Úspešné získanie atómovej bomby Sovietmi začalo na Západe stupňovať tlak na vyvinutie vodíkovej bomby.

Na území jadrovej strelnice s rozlohou 18.000 kilometrov štvorcových bolo v rokoch 1949 až 1989 vykonaných 456 jadrových testov. Sovietske úrady pri nich ignorovali ich účinok na obyvateľstvo a životné prostredie. Celkový rozsah vystavenia radiácii vyšiel najavo až po jej uzatvorení v roku 1991. Odhady kazašských odborníkov uvádzajú, že rádioaktívnemu spadu bolo vystavených približne 1,5 milióna ľudí.

Kazašskí, ruskí a americkí jadroví vedci počas tajnej spoločnej operácie v rokoch 1996 až 2012 zaistili plutónium v tuneloch ukrytých v pohoriach na území strelnice.

Strelnica sa od svojho uzavretia 29. augusta 1991 stala najlepšie preskúmanou jadrovou strelnicou na svete a ako jediná je celoročne prístupná verejnosti.