Vladimír Jukl, jeden z „generálov tajnej cirkvi“, sa narodil pred 100 rokmi

Od narodenia matematika, fyzika, katolíckeho kňaza a významného predstaviteľa slovenského kresťanského disentu, uplynie dnes (19. apríla) 100 rokov.

Pre jeho aktivity v období komunistickej diktatúry v bývalom Československu ho prezývali „generál tajnej cirkvi“. Za mimoriadne celoživotné úsilie pri obrane demokracie, ľudských práv a náboženských hodnôt mu prezident SR v roku 2013 udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam.

Vladimír Jukl sa narodil 19. apríla 1925 v Bratislave. Jeho otec mal český pôvod a pôsobil ako profesor na Obchodnej akadémie v Bratislave. Matka bola Slovenka pochádzajúca z Turčianskych Teplíc. Začiatkom 40. rokov minulého storočia začal študovať matematiku a fyziku na Prírodovedeckej fakulte Slovenskej univerzity, dnešnej Univerzity Komenského. Počas vysokoškolského štúdia sa stal členom kresťanského spoločenstva Rodina, kde sa v roku 1943 zoznámil s katolíckym kňazom a profesorom Tomislavom P. Kolakovičom.

„Od malička pestovala vieru v Juklovi jeho veriaca matka. Od jesene 1943 pôsobil na Slovensku chorvátsky jezuita Tomislav P. Kolakovič, ktorý moderným a príťažlivým spôsobom pracoval s veriacou mládežou, čo pritiahlo aj vtedy 18-ročného bratislavského študenta Jukla. V Kolakovičom založenom spoločenstve Rodina sa kresťanská mládež zdokonaľovala v takpovediac aplikovanej viere, kresťanských hodnotách, evanjelizácii a zapájaní laikov do života cirkvi až po rezistenciu veriacich voči silnejúcemu nebezpečenstvu komunizmu. Kolakovič sa zaoberal aj myšlienkou katolíckeho disentu, čo mohlo mať vplyv aj na mladého Jukla,“ uviedol pre TASR Patrik Dubovský, historik z Ústavu pamäti národa (ÚPN).

V spoločenstve Rodina sa zoznámil aj so svojím neskorším dlhoročným súputníkom Silvestrom Krčmérym. V roku 1944 sa zúčastnili v Slovenskom národnom povstaní, po skončení ktorého sa opäť zapojili do činnosti spoločenstva Rodina. Za ich aktivity a spoluprácu s Kolakovičom ich už v roku 1946 prvýkrát zatkli.

Po prepustení odišli do Prahy, kde študovali na Karlovej univerzite. V Prahe rozvinuli hnutie laického apoštolátu, tzv. katolícku akciu a naďalej spolupracovali s Kolakovičom. V roku 1948 začal Jukl externe študovať aj teológiu. Prejavoval sa ako aktívny veriaci študent a verejne prezentoval kritický postoj voči komunistickému režimu, ktorý v Československu nastal po 25. februári 1948.

„Jukla zatkla Štátna bezpečnosť (ŠtB) v auguste 1951 krátko po zrušení pražskej bohosloveckej fakulty. Typickými ´eštebáckymi´ metódami násilia, samotky vo vyšetrovacej väzbe a manipulácie bol odsúdený na 25 rokov väzenia za velezradu, pričom vo väzení strávil 13 a pol roka. Tento drastický trest zapadal do scenára režimu, ktorý sa snažil zdecimovať cirkvi v Československu, a preto akékoľvek duchovné aktivity laikov mimo rámca oklieštenej oficiálnej cirkvi boli režimom tvrdo potláčané,“ skonštatoval historik.

Podobný osud postihol aj Krčméryho, ktorý sa po tiež vykonštruovaných procesoch ocitol v komunistických väzniciach, či v pracovných táboroch. Odsúdili ho na 14 rokov za vlastizradu.

„Po prepustení v polovici 60. rokov obaja videli morálnu a duchovnú spúšť československej spoločnosti a rozhodli sa pokračovať v práci, ku ktorej ich priviedol Kolakovič a síce pracovať s veriacou mládežou, ale aj budovať tajné štruktúry cirkvi, laického apoštolátu a šírenia necenzurovaných duchovných myšlienok, kníh a textov. V roku 1968 bol z väzenia prepustený aj tajný biskup Ján Korec, s ktorým sa obaja stretli a spojili v úsilí o obrodu cirkvi, čomu výrazne pomohol obrodný proces v spoločnosti, ale aj obrodný proces v cirkvi, známy ako Dielo koncilovej obnovy,“ vysvetlil Dubovský.

Tento nádejný proces však zastavila sovietska okupácia Československa, takže Ján Korec, Jukl, Krčméry a ďalší aktivisti tajnej cirkvi museli pokračovať v ilegalite. Od začiatku 70. rokov minulého storočia sa podľa Dubovského dá hovoriť o vytváraní štruktúr tajnej cirkvi, na čele s tajne vysvätenými biskupmi, s tajne pôsobiacimi rehoľníkmi, tajným náboženským vzdelávaním, vydávaním samizdatov, utajovanou prácou s mládežou, púťami, podpisovými akciami za náboženské i občianske práva, tajným prenášaním literatúry zo zahraničia, za čím všetkým stál aj Jukl.

Vyvrcholením práce tajnej cirkvi bolo podľa historika zorganizovanie Velehradskej púte v roku 1985, kde pútnici vypískali komunistických pohlavárov, ale aj Sviečkovej manifestácie v roku 1988. Tú zorganizovalo spoločenstvo Fatima, ktorého zakladajúcim členom bol aj Jukl. Stál aj za založením prvého celoslovenského samizdatového časopisu Náboženstvo a súčasnosť a vydával samizdat Katolícky mesačník. Organizoval tiež výmenu českých kresťanských samizdatov na Slovensku.

Výhodou Jukla bolo podľa Dubovského, že pochádzal zo zmiešanej česko-slovenskej rodiny a jeho otec nebol takpovediac veriaci. To v úprimne veriacom Juklovi vytvorilo širšie vnímanie človeka, ľudí i spoločnosti v duchu pravej tolerancie. Ako matematik a fyzik mal zmysel pre systémovosť, čo mu pomáhalo v efektívnom odpore a ochrane voči nástrojom komunistického režimu ako bola ŠtB, cenzúra, alebo prenasledovanie veriacich. Systematickosť mu pomáhala aj v organizovaní komplikovaného života tajnej cirkvi, laického apoštolátu, pri vydávaní samizdatov a organizovaní akcií kresťanského disentu.

„Tichý hĺbavý Jukl spolu s nezlomným a empaticky založeným Krčmérym vytvorili symbiózu dvoch pevných nôh tajnej cirkvi, ktoré ju pevne niesli v neprajných a nepokojných časoch tzv. normalizácie až do pádu komunizmu. Preto si obaja iste zaslúžia svoje nepísané tituly generáli tajnej cirkvi,“ uviedol pre TASR historik Dubovský, priamy účastník Velehradskej púte i Sviečkovej manifestácie.

Vladimír Jukl zomrel 1. mája 2012 v Bratislave. Okrem prezidentského štátneho vyznamenania SR bol tiež nositeľom vysokého štátneho vyznamenania, ktoré mu udelil poľský prezident Lech Kaczynski. Ocenili ho aj čestným doktorátom Trnavskej univerzity (1998), či Cenou Jána Langoša (2010).