V cudzine som našla sebavedomie

Ilustračné foto

Vždy ma lákal odchod do cudziny, zažiť niečo neobvyklé, vzrušujúce. Už na strednej škole som sa naučila hovoriť francúzsky a neskôr nadobudla vo Francúzsku aj niekoľko kontaktov. Chvíľu na to som sa vydala na cestu.

Na internete som si ako au-pair našla rodinu kúsok od Saint-Tropez a rozhodla sa, že tam strávim leto. Keď som prišla domov, dostala som kľúče od auta, kľúče od domu, bolo mi povedané, aby som si vzala čokoľvek, čo práve potrebujem. Naraz som sa ocitla v cudzom dvojposchodovom dome so všetkými tými kľúčmi, prístupmi a premýšľala som, čo vlastne chcem, čo si vezmem a čo budem robiť.

Bola som hladná, ale bála som sa niečo si vziať z chladničky, aby ma potom niekto neobvinil, že som mu zjedla jeho obľúbené jedlo, tak ako som bola zvyknutá, že sa to stávalo u nás doma. Tak som sa snažila svoje potreby splňovať tak , aby to nikto nepoznal. Brala som si iba tie typy potravín, ktorých tam bolo veľa  a snažila sa byť čo najviac neviditeľnou.

Od detstva som bola zvyknutá, že je treba svoje potreby potláčať. Radšej predstierať, že vôbec neexistujú.

Rodina ma však neviditeľnou nenechala. Otvorene sa ma pýtali čo chcem, čo potrebujem – napríklad pri nákupe. Ja som sa nešťastne obzerala po regáloch a premýšľala, čo vlastne chcem. Lenže keď neviem, čo chcem, nemôžem si to vypýtať, a tiež to nemôžem dostať!

Život v hojnosti

Rýchlo som si zvykla na hojnosť čohokoľvek, čo som potrebovala. Zrazu boli moje potreby samozrejmosťou. Naučila som sa verejne prejavovať a hľadať spôsoby, ako ich napĺňať. Pomohlo mi aj to, že som sa starala o deti, ktoré tiež mali svoje potreby a na tie moje nebrali ohľad. O to viac som sa snažila napĺňať tie svoje. Veľa som sa v tomto smere od detí naučila.

Od detstva som bola zvyknutá (asi aj preto, že som trávila veľkú časť ranného detstva v nemocnici), že je treba svoje potreby potláčať. Radšej predstrierať, že vôbec neexistujú, a dúfať, že ustúpia. Vo Francúzsku som sa naučila prejavovať taká, aká skutočne som, a tým rástlo aj moje sebavedomie. A výsledkom bolo, že som vždy dostala to, čo som potrebovala a chcela. 

Svoju hojnosť si už nosím v srdci. Stala som sa silne neprispôsobivou osobnosťou, pretože chcem viac.

Ako sa tak čas krátil, hovorila som si pre seba, že si tej hojnosti musím ešte naposledy užiť. Doma už žiadna takáto hojnosť nebude, na všetko budem musieť tvrdo drieť a tie luxusné potraviny tam tiež nebudú. Tak som si posvätne jedla šalát s olivovým olejom a kozím syrom a vychutnávala si každé sústo. Myslela som si, že keď som si užila hojnosť, že sa bez nej potom môžem zaobísť. Pokorne sa vrátim do starých koľají a budem mať to, na čo som bola zvyknutá pred cudzinou.

Ilustračné foto, Flickr.com

Večer pred odchodom som ešte čistila Renault Clio, ktorý som mala behom pobytu vo Francúzsku k dispozícii a vďaka ktorému som sa naučila šoférovať. Smutne som si sadla za volant a posledný krát naštartovala. S autíčkom som sa rozlúčila a šla spať.

Radšej nič nechcieť

Na druhý deň som dala rodine zbohom. Veľmi som sa tešila domov, ako sa so svojimi blízkymi o svoje poznatky podelím. Prišla som a zrazu niekoľkochodové večere boli preč. Verila som, že keď mám za sebou každodenné šoférovanie auta vo Francúzsku celé štyri mesiace, že ma okolie nechá s radosťou jazdiť a môže ma vzhľadom k totálnemu zákazu alkoholu v ČR + využiť ako taxikára. Tieto túžby však ostali nenaplnené a ja som za volant už nesadla.

Čo ma šokovalo najviac, ako tu každý hovorí o peniazoch, alebo skôr "nepeniazoch". Ako radšej nikto nič nechce, a keď áno, tak hlavne aby ušetil. A moja vlastná rodina sa ma snaží dostať do pozície, v ktorej som bola pred odchodom.

Ale ja si svoju hojnosť už nosím v srdci. Stala som sa v ČR silne neprispôsobivou osobnosťou, pretože chcem viac. A zistila som, že sa to odráža aj v partnerstve. Pravý muž je ten Mars, ktorý vie žene splniť akékoľvek želanie. Pravá žena totiž vie, čo a ako. Ako zariadiť domov, aký je cieľ rodiny... A muž je ten, kto to realizuje.

Ženy majú nesprávne nastavené, že sa o seba musia postarať samy, že sa na chlapa nemôžu spoľahnúť.

Na to sme tu akosi zabudli. Zo žien sa stali muži a muži tým stratili svoju prirodzenú úlohu vo vzťahoch, a čo viac, už ju ani nechcú plniť. A ženy miesto toho, aby zo seba pestovali bohyne, ktoré vedia, ako zariadiť domov a kam ďalej, tak sa začali uplatňovať ako muži.

Vždy, keď počujeme o nejakej zlatokopke, tak ju odsudzujeme. I chlapa, ktorý sa nechal ošklbať. Samozrejme, vzťah môže byť postavený iba na peniazoch, ale práve tam chýba ten cit. V dnešných mužoch mi chýba istá galantnosť a odvaha premietnutá do života. U žien chýba šarmantnosť, ženskosť a krehkosť.

Čítajte zaujímavú diskusiu v pôvodnom článku na webe Psychologie.cz

Ženy majú nesprávne nastavené, že sa o seba musia postarať samy, že sa na chlapa nemôžu spoľahnúť. Lenže keď príde chlap, ktorý chce žene zniesť modré z neba a ona vlastne nič nechce, ako zareaguje? Tak som bola vychovávaná aj ja. Hlavne nič nechcieť, nikoho neobťažovať. Ale ten muž, ten Mars, by pre ňu tak rád niečo urobil...

"Tak mi povedz, čo chceš! Chceš prsteň, pozvať na večeru alebo odísť niekam na romantický víkend?" A žena sa so zúfalstva snaží z toho vykrútiť, aby potom nemala pocit, že si ju muž kupuje, že potom bude jeho majetkom, tak radšej nič nechce, mlčí. Čo s takouto ženou? Muž by jej tak rád niečo dal. Ale ona nechce. Skôr či neskôr mu dôjde, že táto "žena" nemá v poriadku svoje sebavedomie, a radšej si nájde svoju kráľovnú, ktorá pozná svoju hodnotu a vie, čo chce.

Návrat a kultúrny šok

Takýto pohľad som nadobudla na základe cesty do Francúzska. Na to nestačí týždeň dovolenky, chce to viac času, aby človek dokázal tieto informácie prijať. A najviac to bude citelné práve pri návrate do pôvodného prostredia.

Mňa osobne čakal kultúrny šok. Cítila som úzkosť a prázdnotu. Vrátila som sa na miesto, ktoré som mala v pamäti a asi by som sa tu mala cítiť ako doma, ale necítila som sa tak. Stretla som sa s rodinou a ľuďmi, ktorí mi toľko chýbali. Zrazu som bola s nimi a väčšina z nich mi vôbec nerozumela.

Tí ľudia nespoznali, že som urobila určitý posun, že som už iná, že chcem od života viac. Že som zažila niečo iné, viac som si verila, stala som sa náhle niekym iným. Čo mi vlastne tak vadí? Prečo to tak bolí? Keď už som tak žila, prečo mi robí problém sa k tomu vrátiť?

Nevšimli si pokrok a zmenu a určitým spôsobom im vyhovoval viac môj starý stav, kedy som si menej verila a bola som ochotná vydať viac energie a menej niečo chcieť.

Keď som sa k pôvodnému štýlu života predsa len vrátila, prečo mám pocit, ako by som zradila samú seba a pochovávala tak úplne všetko, čo som sa v zahraničí naučila a ako som na sebe zapracovala? A keď mi volá rodina z Francúzska, prečo mám pocit, že ma v niektorých ohľadoch poznajú lepšie ako moji blízki tu v ČR?

Prvotná príčina tohto stavu je, že v zahraničí so mnou nikto z blízkych nebol. Maily všetci čítali ako nereálnu rozprávku a väčšina z nich si teda myslí, že som taká, aká som bola predtým. Nevšimli si pokroky a zmeny v mojom správaní a určitým spôsobom im vyhovuje viac starý stav, keď som si menej verila a bola ochotná vydať viac energie a menej niečo chcieť.

Naopak, ja som si zasa naivne myslela, že všetci zmenu zaznamenajú a budú sa ku mne chovať inak a nejakým spôsobom ocenia, čo všetko som v zahraničí zvládla. Opak bol pravdou. Takže tá moja určitá predstava a ich vnímanie na seba narazili a jednoducho do seba nezapadli. Ale čo teda ďalej?

Dlho som hľadala odpoveď na túto otázku. Zatiaľ to lepšie neviem povedať, ale mám pocit, že som sa zo zahraničia vrátila skôr, ako som mohla svoju konečnú premenu dokončiť. Vo Francúzsku som našla svoje sebavedomie a svoj aktívny život. Trúfla som si na veci, ktoré by som nikdy predtým nedokázala.

Teraz som si našla novú rodinu, tentokrát kúsok od Paríža. Dostala som do užívania autíčko, chodím na kurzy francúzštiny a rozhodla som sa tento čas venovať zisteniu, kde chcem naozaj žiť. Dôležité je vedieť, že máme stále veľa volieb a možností, ktoré nám sú k dispozícii. Len nesmieme mať strach ich chcieť a tiež ich vidieť a neskôr využiť.

Martina, čitateľka Psychologie.cz