Ján Pavol II. je jedinečným príkladom úcty k človeku

Prečo cirkev niektorých ľudí vyhlási za svätých?

Svätorečenie znamená zo strany cirkvi vyzdvihnutie života určitého človeka, ktorý môže byť osobitným príkladom pre ostatných. Ide o človeka, ktorý už skončil život tu na Zemi. Sme presvedčení vo viere, že tento človek je u Boha, v Božej blízkosti. V Božej blízosti je veľmi veľa ľudí, ktorí skončili pozemský život, ale niektorí z týchto ľudí môžu byť osobitným spôsobom pre nás príkladom, pre náš pozemský život. Preto cirkev pristupuje k tzv. blahorečeniu, alebo svätorečeniu týchto ľudí, aby mohli byť osobitným príkladom pre ostatných. Ich život, keď žili, bol správny a dobrý vo veľmi vysokej miere, teda môže byť povzbudivý pre mnohých.

Svätorečenie býva zvyčajne dlhoročný proces. Od smrti Jána Pavla II. až tak veľa rokov neuplynulo.

Doba závisí od procedúry a od postupu. V cirkvi sa po blahorečení čaká aj na určité osobitné znaky, ktorými Boh potvrdzuje, že uctievanie istého človeka ako blahoslaveného je správe. Tieto znaky sú zvyčajne mimoriadne uzdravenia, ktoré sa udejú. Sú chápané vo viere ako uzdravenia na príhovor blahoslaveného. Keďže v prípade blahoslaveného Jána Pavla II. bolo viacero takýchto uzdravení, ktoré bolo možné dokázať, že na základe poznatkov súčasnej medicíny sa nedajú vysvetliť prirodzeným spôsobom, urýchlilo to jeho svätorečenie. Teda bol k dispozícii takýto osobitný znak, ktorý chápeme ako znak Božej priazne.

V čom vynikal Ján Pavol II., že si zaslúžil korunu svätosti?

Ján Pavol II. bol fascinujúci pri stretnutiach s ľuďmi. Ľudia, ktorí ho stretli, zažili z jeho strany veľkú vnímavosť a pozornosť napriek tomu, že stretal veľký počet ľudí. Mal hlbokú ľudskosť a veľkú ľudskú vnímavosť na blízkosť iného človeka. Z jeho spôsobu akým na človeka pozrel, ako prípadne podal ruku, ako vyslovil dajaké slovo, vyžarovali úcta a láska. Z Jána Pavla II. vyžarovala hlboká ľudskosť, veľká úcta a láska k inému človeku. Bol obdivuhodný vo svojej snahe hovoriť o Bohu osobne na celom svete. Je známy mnohými apoštolskými cestami, navštívil veľký počet krajín. Chcel byť osobne prítomný všade, aby mohol stretnúť ľudí, zúčastniť sa na bohoslužbách, chcel osobne vydať svedectvo, hovoriť o Bohu pred ľuďmi.

Trikrát bol na Slovensku. Čím si vysvetľujete, že toľkokrát navštívil tak malú krajinu?

Bol to nevysvetliteľný prejav a dar pre Slovensko, že jeden pápež navštívil túto krajinu trikrát. Vysvetlenie môžeme hľadať v tom, že rodisko pápeža je relatívne blízko Slovenska. Wadovice sú neďaleko hraníc. Diecéza, v ktorej bol biskupom, krakovská diecéza, je vlastne diecéza, ktorá hraničí s diecézami na Slovensku. Je známe, že mal blízky vzťah k Tatrám, viackrát počas svojich turistických pochodov bol na Slovensku. Mal nádej, že veriaci ľudia na Slovensku môžu jeho svedectvá, jeho spiritualitu ako pápeža Slovana pochopiť ľahšie, pretože aj my sme slovanský národ. Vedel, že naše územie bolo veľmi poznačené vplyvom komunistického režimu. Uvedomoval si ako duchovný otec cirkvi, že pre oživenie cirkvi po páde komunizmu aj návšteva pápeža Poliaka môže byť veľkou pomocou pre veriacich.

Kedy ste sa s ním stretli prvýkrát? Pamätáte si na stretnutia s ním?

V roku 1997, keď som bol na štúdiách v Ríme. Mohol som sa zúčastniť na rannej svätej omši v kaplnke Svätého Otca. Po svätej omši bolo možné zažiť aspoň kratučké stretnutie so Svätým Otcom. Každý si mohol podať s ním ruku a dostal od neho ruženec na pamiatku.

On vás menoval aj za biskupa.

Áno a keď som bol menovaný za biskupa, som mal možnosť stretnúť ho na audiencii, ktorú udelil biskupom menovaným v roku 2004. Vtedy som mal možnosť byť nakratučko s ním, na pár okamihov. Tých krátkych osobných stretnutí bolo viacero, ale vždy to boli stretnutia na pár momentov. Vždy to boli momenty, keď som mu mohol vyjadriť úctu. Z jeho strany to bolo vždy povzbudenie k vytrvalosti. Ale práve pri tých stretnutiach bolo cenné zažiť jeho hlboký, láskavý pohľad, ako taký prenikavý pohľad plný lásky. Ako keby človek sa cítil v jeho blízkosti, že vás pozná a že vám rozumie, že vám praje dobre. Bol to zážitok blízkosti a prajnosti.

Je vám Ján Pavol II. vzorom v biskupskej službe? Modlíte sa k nemu?

Iste. Modliť sa k Jánovi Pavlovi II. ako k blahoslavenému aj predtým, kým ešte oficiálne nebol vyhlásený za blahoslaveného, sa mi javilo ako celkom prirodzené, lebo ho pokladám za svätého človeka.

Je jeho svätorečenie impulzom, aby sme sa sústredili na druhého, aby človek bol stredovým bodom nášho snaženia?

Ján Pavol II. je jedinečným príkladom úcty k človeku. To bolo viditeľné cez celý jeho pontifikát. Bolo to viditeľné vo všetkých štádiách jeho života, osobitným spôsobom aj k človeku trpiacemu, chorému. Ján Pavol II. Je príkladom ako prežíval aj svoju slabosť a svoje choroby, aj svoje zomieranie. Je jedinečný príklad úcty k trpiacemu človeku. Je jedinečný príklad úcty k človeku ako k Božiemu stvoreniu, ako k tomu, ktorého jestvovanie je dané Božím rozhodnutím.

Ján Pavol II., vlastným menom Karol Wojtyla sa narodil 18. mája 1920 vo Wadowiciach v Poľsku. Najprv mal prezývku Lolus a neskôr Lolek. Tajné hodiny Teologickej fakulty Jagelonskej univerzity ako seminarista Krakovskej arcidiecézy začal navštevovať v októbri 1942. Za kňaza bol vysvätený 1. novembra 1946. Pastoračne pôsobil medzi univerzitnými študentmi a pracovníkmi v zdravotníctve. Od októbra 1953 vyučoval katolícku sociálnu etiku na Teologickej fakulte Jagelonskej univerzity. Vo veku 38 rokov 4. júla 1958 bol menovaný za pomocného biskupa Krakovskej arcidiecézy a 28. septembra bol vysvätený za biskupa. Pápež Pavol VI. ho 30. decembra 1963 menoval za arcibiskupa Krakova. Za kardinála bol menovaný 28. júna 1967. Po smrti Jána Pavla I. sa začalo 14. októbra 1978 konkláve. O dva dni neskôr bol kardinál Karol Wojtyla zvolený za pápeža 99 hlasmi zo 111, v ôsmom skrutíniu. Wojtyla sa stal prvým netalianskym pápežom od roku 1522. Jeho pontifikát bol tretím najdlhším v histórii. Zomrel 2. apríla 2005. Jána Pavol II. bol blahorečený 1. mája 2011.