Rusi vnímajú dohodu medzi Ukrajinou a SR ako hrozbu, tvrdí Friedman

Na snímke z 16. mája 2014 americký politológ George Friedman počas bezpečnostnej konferencie GLOBSEC 2014 v Bratislave.

Keď americký politológ George Friedman v roku 2009 publikoval knihu"Nasledujúcich 100 rokov", vzbudil so svojimi závermi veľkú pozornosť. Ekonomický pokles Číny či obnovenie expanzívnych chúťok Ruska okolo roku 2015 vtedy nevyzeralo veľmi reálne. Predpovede však vychádzajú, konštatoval Friedman v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, ktorý sa uskutočnil počas bezpečnostnej konferencie GLOBSEC 2014 v Bratislave.

Knihu „Nasledujúcich 100 rokov“ ste publikovali v roku 2009. Čo sa odvtedy zmenilo? Predpovede vám vychádzajú?

Myslím si, že áno, predpovede vychádzajú. Predpoveď, že USA skončia s konfliktom s islamským terorizmom, sa naplnila. Európska únia (EÚ) čelila kríze, ktorá prehĺbila vnútorné rozdiely, čo som takisto očakával. Napísal som, že za určitých okolností v roku 2015 uvidíme posilnenie Ruska a vznik malej studenej vojny medzi USA, EÚ a Ruskom. A vidíte, aj to sedí.

To áno, konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou je momentálne hlavná globálna udalosť. Ako vnímate anexiu Krymu zo strany Ruska? 

Nemyslel som si, že príde k invázii. Nečakal som, že to budú potrebovať a že budú vôbec môcť to spraviť.

Prečo?

Ukrajina je geograficky veľký štát. Kľúč k nej leží v Kyjeve. Je to veľmi nejednotný štát, nielen jazykovo, ale politicky, sociálne s veľkou mocou oligarchov. Ovládať takúto krajinu z jedného centra je mimoriadne zložité. Všetko komplikuje mimoriadne zlá finančná situácia Ukrajiny. Medzinárodný menový fond poskytol Kyjevu dosť peňazí, ktoré vyplatili západným bankám. Tie však pomohli im, nie Ukrajine. Chýba jej dostatok finančných tokov. EÚ jej ich nezabezpečí, pretože pravdepodobne všetko vyplytvala na pomoc Grékom. Za tejto situácie stačí Rusku len trpezlivo čakať a opatrne zvyšovať tlak. Kyjev tak ostane v pasci, vydaný mu napospas.

Nezjednodušujú to Rusku hlboké deliace čiary a kultúrne a historické rozdiely medzi západom a východom Ukrajiny?

Musíme si uvedomiť, že pomyselnou deliacou čiarou je rieka Dneper. To je zároveň prirodzená bariéra pred vstupom do Ruska. Ak by sa Ukrajina stala členom NATO, cesta na Moskvu by bola krátka a otvorená. Vzdialenosť k Volgogradu, bývalému Stalingradu, kam sa dostali najďalej Nemci počas druhej svetovej vojny, by bola pre alianciu necelých 200 kilometrov. Také niečo Rusi zo strategických dôvodov nemôžu pripustiť. Tento scenár je však maximálne nepravdepodobný. Najjednoduchší spôsob, ako ovládať a ovplyvňovať štát ako Ukrajina, je jeho federalizácia, ktorá môže nakoniec viesť k jej rozdrobeniu.

Čo bude teda ďalej s Ukrajinou po prezidentských voľbách?

Očakávam paralýzu krajiny. To sa už v minulosti stalo a nemám dôvod sa domnievať pri pohľade na tamojšie politické strany, že by sa to malo zmeniť. Neverím, že budú schopní sformovať efektívnu vládu. Ukrajina je štát v kríze. To sa dá pochopiť, pretože nejde o klasický národný štát. Rusko si vezme, čo chce a NATO mu v tom nezabráni.

Myslíte si, že bola odpoveď aliancie na túto krízu dostatočná, keď poslali vojakov do Pobaltia a Poľska?

Nie som si istý, či sú to sily aliancie. V tomto musíme byť presní. Bola to americká odpoveď, no veľmi malá a symbolická. Omnoho dôležitejší je záväzok umiestniť bojové lietadlá do Poľska a Rumunska. A čo sa týka NATO, je to viac meno ako reálna vojenská aliancia. Americké angažovanie bude obmedzené dovtedy, kým neuvidia jasné dodržiavanie záväzkov zo strany krajín ako je Slovensko, Maďarsko, Poľsko.

Vo svojej knihe predpovedáte rastúci tlak Ruska na pobaltské štáty. Napĺňa sa?

Očakávam tento scenár nielen v prípade pobaltských krajín. Predpokladám ruský tlak na Moldavsko a aj na kaukazské štáty. Súvisí to s ruským záujmom o ropu a zemný plyn z Azerbajdžanu a Turkmenistanu. Bude pokračovať aj tlak na Gruzínsko, ktoré má síce americké garancie, no dominantnou mocnosťou v regióne je Rusko. V týchto troch oblastiach bude narastať ruský tlak. Pobaltie je z nich na poslednom mieste, pretože tam môže vzniknúť pre Rusov najväčšie riziko.

Písali ste však aj o ruskom tlaku a snahe destabilizovať menšie krajiny ako je Slovensko. Dá sa to naozaj očakávať?

Keby som uvažoval ako Rus a pozeral sa na mapu, tak by som sa snažil, aby Poľsko s Rumunskom nemali tesné spojenectvo a spoločné hranice. Mal by som záujem, aby medzi nimi existoval priestor, kde sú iné štáty. V súčasnosti je to Maďarsko a Slovensko. Je síce možné, no zároveň veľmi ťažké nejako manipulovať s Maďarskom. Ostáva teda Slovensko, kde je priestor pre Rusov uplatniť svoj vplyv a ktoré je pre nich historicky priateľskou a zároveň ekonomicky veľmi dôležitou krajinou kvôli tranzitu energonosičov.

Slovensko nedávno podpísalo s Ukrajinou memorandum o porozumení na zabezpečenie reverzných dodávok plynu, ktoré majú znížiť ich závislosť od Ruska. Je takáto reakcia na ekonomický rozmer konfliktu Rusko - Ukrajina dostatočná?

Je to veľmi zaujímavý kus papiera.

Iba toľko?

Je to v prvom rade záväzok. V súčasnosti sa však uzatvárajú dohody tak, ako to bolo zvykom v minulosti. Začína sa však nová éra. Rusko si opäť čoraz viac uvedomuje svoje veľmocenské postavenie. Na udalosti, ktoré by v minulosti nechalo bez povšimnutia, reaguje už v súčasnosti inak. Dohoda Slovenska s Ukrajinou je správny krok. No skúste sa na ňu pozrieť ruskými očami. Pre nich Západ podporil prevrat v Kyjeve. Reakcia Ruska bola nevyhnutná, pretože pre ich záujmy a bezpečnosť je kľúčové zachovať neutralitu Ukrajiny. Kyjev podporili a navštívili najdôležitejšie osoby americkej zahraničnej politiky vrátane viceprezidenta Joea Bidena. Ako tieto signály vnímajú ruskí lídri? Ako pokus Američanov spraviť z Ukrajiny základňu pre svoje operácie. To je pre Rusov veľké ohrozenie. Aj preto sa na dohodu o spätných dodávkach plynu pozerajú inak, ako by to bolo v minulosti.

Ako sa to bude ďalej vyvíjať? Čo očakávate vo vzťahu k Rusku počas najbližších piatich rokov?

Rusi považujú vývoj na Ukrajine za úmysel zo strany Američanov a Západu, ktorý ich ohrozuje. Rusko si uvedomuje, že je slabé. Hospodárstvo je stále závislé od svetových cien ropy a zemného plynu. Vedia, že ak budú Američania chcieť, dokážu exportovať plyn a tým znížiť jeho cenu. Teraz vidia jedinečnú príležitosť zmeniť geopolitickú situáciu a posilniť svoje postavenie počas najbližších dvoch rokov. Viac času nemajú. Preto potrebujú získať čo najsilnejšiu pozíciu na Ukrajine, a preto budú zvyšovať tlak na svoje hranice a štáty v ich okolí. Prezident Vladimir Putin myslí strategicky a v geopolitických súvislostiach. Vidí pokus Západu podkopať pozíciu Ruska a na to reaguje.