Gašparovič: Nie som nešťastný, že odchádzam

Najdôležitejšou vnútropolitickou udalosťou tohto roka boli prezidentské voľby. Vy ste pred voľbami otvorene podporili kandidáta strany Smer Roberta Fica. Napríklad aj vyjadreniami, že by bolo hazardom mať hlavu štátu bez skúseností v oblasti zahraničnej politiky alebo že Slovensku neprospeje súboj hlavy štátu s vládou. Voľby nakoniec vyhral Andrej Kiska. Zvládne túto funkciu?

To, čo som povedal pred voľbami, potvrdzujem aj teraz. Prezident v postavení, v akom bude pán Kiska, bude potrebovať ľudí, ktorí rozumejú politike. Nechcem tým povedať, že pán Kiska nepríde do pozície, keď pochopí postavenie prezidenta, ale určite mu budú musieť k tomu pomôcť. Mám veľké pochybnosti o tom, čo povedal, že chce byť vyváženým prvkom medzi parlamentom a vládou. V prvom rade musí byť ten, ktorý musí vládu a parlament pochopiť a vtedy, keď bude mať iný názor, bude musieť hľadať kompromis a nie postaviť sa na zadné nohy, to by bolo veľmi zlé. Ale politické postoje si budúci prezident bude musieť hľadať sám, bude musieť urobiť mnoho kompromisov, ale dnes to v politike inak nejde.

Nebude to mať Andrej Kiska ťažšie, ako vy, keďže nemá rovnaké názory, ktoré ste vy zdieľali s vládou a parlamentom?

Ja mu neprajem, aby mal také ťažké chvíle v prezidentskom kresle, ako som mal ja napríklad pri vyslovení nedôvery vláde Ivety Radičovej, keď sme dokonca museli prijať novelu ústavy, aby sme mohli riešiť tento veľký politický problém. Nebolo to jednoduché, pretože aj k novele ústavy sme sa dopracovali až po tom, keď som vyhlásil, že postavím úradnícku vládu. Vtedy sa predsedovia strán spamätali a rýchlo prijali v parlamente novelu. Ja som vládu viedol skoro pol roka. A nebolo jednoduché viesť vládu v takejto pozícii. Veď za môjho prezidentovania to nebola prvá vláda, ktorá skončila predčasne. Prezidentský palác počas môjho fungovania bol v permanentnej pracovnej teplote pri hľadaní kompromisov. Takže bude to záležať len na osobe prezidenta, do akej miery bude schopný komunikovať a hľadať riešenia.

Neviem, či je to obvyklé, aby úradujúceho prezidenta žiadali o stretnutie e-mailom, myslím, že to nikde vo svete nie je, i keď neskôr prišiel aj list. Ale povedzte mi, ktorí prezidenti vo svete sa po voľbách takto stretli? Ja si nepamätám, že by sa Bush stretol s Obamom, alebo že by sa stretol Chirac so Sarkozym či Sarkozy s Hollandom. To nie je nejaké obligo, že sa to musí. Pán Kiska chcel okrem iného so mnou konzultovať cez médiá o tom, čo môžem a čo nemôžem, to nemá obdobu. Pritom som mu v liste napísal, že nemám problém sa s ním stretnúť kedykoľvek a rokovať o veciach, ktoré sa budú týkať jeho prezidentského fungovania z titulu, že mu môžem povedať, ako to v skutočnosti je.

Ak by ste novému prezidentovi mali dať jednu alebo dve podľa vás najdôležitejšie rady, ktoré by to boli?

Hľadať kompromisy. Pri vedení štátu, najmä pokiaľ budú jeho názory politicky odlišné od názorov parlamentu a vlády. A samozrejme, hľadať v zahraničnej politike vždy správny postoj. Zahraničná politika je veľmi citlivá v súčasnej dobe, reaguje na každý zlý výrok, reaguje aj na riešenia problémov z jednotlivého štátu alebo Aliancie.

Na Slovensko mal v júni prísť vicepremiér Ruska Dmitrij Rogozin, ktorý je s naším ministrom Lajčákom spolupredsedom slovensko-ruskej medzivládnej komisie. Rogozin je však zároveň na sankčnom zozname EÚ. Mali by sme ho vpustiť na naše územie, alebo by sme mali stretnutie komisie odložiť?

Pozrite, bude oslava vylodenia v Normandii, kde francúzsky prezident pozýva prezidentov štátov, ktorí v rámci druhej svetovej vojne participovali na porážke fašizmu. A na toto stretnutie je pozvaný aj prezident Ruskej federácie.

Áno, lenže Putin nie je na sankčnom zozname EÚ.

Prezident Putin môže poveriť povedzme Naryškina. Myslíte, že ho francúzsky prezident neprijme? Ja myslím, že áno.

Nehrozí, že sa staneme menej spoľahlivým partnerom pre EÚ, ak by sme ho prijali?

Nestali by sme sa menej spoľahlivými. Teoreticky pre takéto stretnutie by sme mohli mať výnimku.

Premiér Robert Fico ešte ako prezidentský kandidát, ktorého ste podporili, povedal, že by Štefanovi Harabinovi neodporúčal kandidovať na post šéfa Najvyššieho súdu SR, pretože rozdeľuje súdnictvo, a to je podľa neho objektívny fakt. Čo si vy myslíte o kandidatúre Štefana Harabina?

Predseda NS SR Harabin bol zvolený parlamentom ako kandidát na sudcu Ústavného súdu SR a ja som ho nevymenoval. Na druhej strane Harabin svojou odbornosťou ďaleko presahuje svojich kiritkov.

To je názor pána premiéra, ja sa k tomu nevyjadrujem. Ale pokiaľ ide o menovania, ak by bol zvolený ďalej za predsedu, tak prezident súčasný alebo budúci nemá dôvod ho nevymenovať, pretože to je úplne iná situácia, ako keď som ja nevymenoval generálneho prokurátora, kde som namietal korupciu, falšovanie volebných lístkov, kde som namietal zmenu zákona počas voľby, nerešpektovanie ústavného súdu, ktorý predbežným opatrením zakázal voľbu, kde som namietal postup kandidáta, ako sa zachoval pri vypočúvaní svedkov. Tu bolo milión problémov, aby som ho nevymenoval. Ak by som ho vymenoval, určite by mi to bolo vyčítané v budúcnosti.

Prezident by mohol predsa namietať napríklad údajné styky Štefana Harabina s narkobarónom Bakim Sadikim.

Mohol by namietať čokoľvek, ale som presvedčený, že ak by o tom rozhodoval európsky súd, že by vyhral.

Aký je stav súdnictva na Slovensku? Prečo ľudia súdom nedôverujú?

Ja to hovorím už roky. Zásluhou politikov, ale vo veľkej miere aj médií a niektorých politológov sme dosiahli stav, že sudcov považujme za opozičných a koaličných. A to už svedčí o tom, že súdnictvo nemôže byť v dobrom stave. Zmeny, ktoré prostredníctvom nových zákonov o organizácii súdov chcú byť prijaté aj prostredníctvom novely ústavy, nie sú riešením. Riešenie je len jedno – aby si sudcovia uvedomili, aké postavenie v spoločnosti majú.

Hovoríte o médiách, vy osobne si myslíte, že sú rozdelené na opozičné a koaličné?

Veľa článkov v médiách o tom svedčí, že áno. Médiá jedných chvália, druhých zatracujú. A sudca je nezávislý, rozhoduje podľa vlastného vedomia, svedomia, zákona, ústavy, medzinárodných zmlúv. Nevidím dôvod často neobjektívnej kritiky. Nechajme sudcov pracovať. A na to, aby dobre pracovali, je tu predseda súdu. Nie sú potrebné legislatívne úpravy. A predseda je veľmi dôležitý, či okresný, krajský alebo predseda najvyššieho súdu. U nás si predsedovia okresných a krajských súdov nejako zvykli na to, že sudcovia sú nezávislí a nemôžu sa do nich starať. To nie je pravda, nemôžu im prikazovať, aký majú dať trest, nemôžu im prikazovať, aby niekoho uznali vinným alebo nevinným, ale musia dohliadať na to, či sudca pracuje. Predsa predseda súdu sa nemôže absolútne nezaujímať, ak niektorý predseda senátov neurobí žiadne rozhodnutie aj za tri roky.

Novela ústavy problém nevyrieši?

Nie, kým si sudcovia nebudú konať svoju povinnosť.

Desať rokov ste boli v kresle prezidenta. Čo vás najviac sklamalo, čo sa vám naopak podarilo?

Pozitívne hodnotím to, že som bol zvolený druhýkrát do funkcie prezidenta napriek tomu, že kampaň voči mne bola cez média negatívna. Som rád, že občan ma chápal inak a to aj preto, že do dnešného dňa som bol vždy s občanom, navštevoval som ľudí, ľudia prichádzali ku mne a vždy sme si spolu rozumeli. Aj vtedy, keď bolo potrebné, aby som sa domáhal nápravy vo vláde. Zoberte si štrajk učiteľov. Niekoľko sedení som mal s ministrom školstva, ministrom financií a riešili sme tieto problémy. Alebo štrajk lekárov, keď som prinútil, aby vláda vyhlásila núdzový stav, keďže išlo o ohrozenie zdravia občanov. To sú všetko veci, na ktoré prezident musí reagovať.

Je niečo, čo ste chceli dosiahnuť, ale sa vám to nepodarilo urobiť?

Občania sa dožadujú a často píšu prezidentovi. Prezident však nie je schopný vyriešiť problémy všetkých ľudí, pretože na to nemá oprávnenie. Do kancelárie prezidenta chodí viac sťažností ako k ombudsmanovi.

Čo budete robiť po vašom odchode? Budete sa ešte politicky angažovať?

Určite z toho nebudem nešťastný, pretože každý jeden človek si musí uvedomiť, že niečo končí. A že to končí, viem dlho. Ja som pripravený na to dlho, musím si dať všetko do poriadku doma, chcem si usporiadať moju knižnicu. Určite nebudem činný v žiadnej politickej stane, ale na druhej strane som dostal už aj ja ponuky na možnú spoluprácu, pokiaľ ide o možnosť vyjadriť svoj názor alebo pomôcť pri riešení nejakého problému. Myslím, že nebudem v pozícii, že budem sedieť a nebudem mať čo robiť. Budem chcieť cestovať, ale to bude záležať aj na manželke, ktorej sa určite budem musieť venovať viac. Budeme spolu chodiť po krásnom Slovensku.

Môžete prezradiť, od koho ste dostali ponuky?

Ja som sľúbil spoluprácu odborárom. Je však veľa inštitúcií a organizácií, ktoré možno budú chcieť názor na riešenie problémov a nemusí to byť len z hľadiska práva.

Aké je podľa vás postavenie bývalého prezidenta na Slovensku?

Ja som o tomto vôbec nerozmýšľal, samozrejme, že sú určité veci, ktoré ku vzťahu bývalému prezidentovi treba riešiť, ale nie z môjho pohľadu. Nikdy som sa týmto nezaoberal, viem, že budem mať ďalej auto, ochranku, i keď nie tak početnú, chvalabohu, a budem mať svojho šoféra, čo mi nie je až tak po chuti, lebo ja by som radšej jazdil sám.

Zhováral sa Tomáš Kysel

Doc. JUDr. Ivan Gašparovič CSc. sa narodil 27. marca 1941 v Poltári. Vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského a od roku 1968 pôsobil na Katedre trestného práva, kriminológie a kriminalistiky Právnickej fakulty UK. V roku 1990 sa stal prorektorom UK. Od júla 1990 zastával funkciu generálneho prokurátora ČSFR. Od roku 1992 bol členom Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) a v júni 1992 bol zvolený za poslanca SNR za HZDS. Stal sa predsedom Slovenskej národnej rady (SNR), neskôr Národnej rady (NR) SR. Po parlamentných voľbách v roku 1994 znovu vykonával funkciu predsedu NR SR. Po sneme HZDS v júli 2002, keď sa Gašparovič nedostal na kandidátku strany do jesenných parlamentných volieb, sa rozhodol založiť Hnutie za demokraciu (HZD), ktorého sa stal predsedom. V roku 2004 sa stal prezidentom, keď v druhom kole volieb porazil Vladimíra Mečiara. V roku 2009 sa stal Gašparovič hlavou štátu opäť, druhé funkčné obdobie mu končí 15. júna. Ivan Gašparovič je ženatý a má dve dospelé deti - dcéru Denisu a syna Iva.