Dobrý Slovák, paneurópan a kozmopolita – to bol politik Milan Hodža

Milan Hodža patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenských dejín 20. storočia. Bol novinárom, publicistom, štátnikom, politickým mysliteľom a prvým slovenským predsedom vlády Československej republiky (1935-1938). Bol jedným z prvých propagátorov myšlienky európskej integrácie. Na Slovensku bol dlho historicky zatajovanou osobnosťou. V piatok 27. júna uplynie 70 rokov od jeho úmrtia.

Na jeho počesť sa už desať rokov na Slovensku organizujú Dni Milana Hodžu (posledný júnový týždeň), súťaže Hodžov novinový článok (2008) a Hodžova esej (2005), udeľujú Ceny a Čestné ceny Milana Hodžu (2004, 2011-za propagáciu Slovenska v zahraničí a za vedecký výskum významných rodákov).

Milan Hodža bol zakladateľom a najvýznamnejším predstaviteľom slovenského agrárneho hnutia a jeho program zastupoval aj ako poslanec v uhorskom parlamente. Pred prvou svetovou vojnou presadzoval politiku demokratizácie a federalizácie habsburskej monarchie. Od svojej mladosti komunikoval s poprednými štátnikmi a diplomatmi rôznych národov. Bol politicky veľmi vzdelaný a ovládal sedem jazykov. Ako 27-ročného poslanca uhorského snemu si ho vybral za svojho dôverníka následník trónu František Ferdinand, rumunský cisár Karol I. ho prijal na audiencii. Počas prvej svetovej vojny si osvojil myšlienku konštituovania československej štátnosti a stál pri zrode Československa. Svoje politické účinkovanie založil na princípoch agrárnej demokracie a čechoslovakizmu, neskôr prešiel na pozície regionalizmu a v roku 1938 definitívne uznal svojbytnosť slovenského národa.

Milan Hodža sa narodil 1. februára 1878 v Sučanoch pri Martine v národne uvedomelej rodine evanjelického farára Ondreja Hodžu (bol jedným z bratov slovenského národného buditeľa Michala Miloslava Hodžu). Študoval právo na univerzitách v Kluži (dnes Rumunsko) a Budapešti (1896-1998, dnes Maďarsko), filozofiu na univerzite vo Viedni (1916-1918, Rakúsko), kde získal aj doktorát. V tomto čase bol aj redaktorom Rakúskej tlačovej kancelárie vo Viedni. Od roku 1921 pôsobil ako univerzitný profesor novovekých dejín na Univerzite Komenského v Bratislave.

Autor stoviek novinárskych statí

Hodža bol autorom stoviek novinárskych statí a početných časopiseckých úvah. Ešte počas vysokoškolských štúdií v Budapešti pracoval v Slovenských listoch (1897-1898), bol spravodajcom v Budapester Abendblatte (1898-1899), písal pre prvý Slovenský denník (1900-1901), ktorý bol predchodcom Slovenského týždenníka (1903-1914). Jeho články oslovovali široké masy. Napísal množstvo verejných politických prejavov. Jeho spisy majú sedem zväzkov – Články, reči, štúdie (1930-1934). Okrem toho napísal rozsiahlu monografiu Československý rozkol (1920), s podtitulom Príspevky k dejinám slovenčiny.

V rokoch 1905-1910 bol poslancom Uhorského snemu, od roku 1906 bol podpredsedom Slovenskej národnej strany, v rokoch 1918-1938 poslancom Národného zhromaždenia. Od roku 1922 bol podpredsedom Republikánskej strany poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu a predsedom jej slovenského výkonného výboru, Slovenskej roľníckej jednoty. Po vzniku Československa pôsobil v roku 1918 ako splnomocnený zástupca československej vlády v Budapešti, od roku 1919 viedol viaceré ministerstvá - zjednotenia zákonov a organizácií (1919-1920), poľnohospodárstva (1922-1925), školstva (1926-1929), krátko aj ministerstvo zahraničných vecí (december 1935-február 1936). V rokoch 1935-1938 bol predsedom vlády Československa. Po prijatí ultimáta zahraničných veľmocí o odstúpení pohraničných krajov Hitlerovi, musela jeho vláda po mohutnom odpore ľudu 22. novembra 1938 odstúpiť.

Emigroval do Švajčiarska

V roku 1938 emigroval do Švajčiarska (tu sa liečil), Francúzska (1939) a istý čas žil aj v Británii. V novembri 1940 ho v Londýne (Británia) Edvard Beneš (československý prezident) vymenoval za podpredsedu Štátnej rady. Nezhody s Benešom (Hodža bol za obnovenie ČSR, ale požadoval právo Slovákov starať sa o svoje veci samostatne, s výnimkou zahraničnej politiky, vojska, financií, obchodu a dopravy, kde sa malo podľa neho postupovať spoločne), ako aj značné zdravotné problémy ho prinútili odísť do Spojených štátov amerických (USA, 1941). V USA sa aktivizoval v krajanských spolkoch a načrtával projekt povojnovej federácie stredoeurópskych štátov so značnou úlohou USA v tomto priestore. Projekt nezískal podporu a úplne ho diskvalifikovali výsledky 2. svetovej vojny. V exile napísal knihu Federácia v strednej Európe (1942).

Nečakaná smrť

Milan Hodža zomrel nečakane 27. júna 1944 na Floride v meste Clearwater. Jeho pozostatky previezli do Chicaga, kde ho pochovali na Českom národnom cintoríne. Vo svojej poslednej vôli však vyjadril želanie, aby ho pochovali na Slovensku, v rodnom Turci. To sa podarilo až po 58 rokoch. Rakvu s telesnými pozostatkami Milana Hodžu i jeho manželky (Ireny rod. Pivkovej) priviezol slovenský vládny špeciál z Chicaga do Bratislavy 25. júna 2002, o dva dni neskôr, 27. júna, za účasti štátnych predstaviteľov, ich uložili do rodinnej hrobky na Národnom cintoríne v Martine.

Milan Hodža ako politik vedel pôsobiť na ľudí. Mal obrovský cit a pochopenie pre moderné poňatie politiky a vnášal do nej moderné metódy. V politike pôsobil 44 rokov a za tento čas predložil množstvo politických koncepcií, ktoré boli kreatívne, progresívne a úspešné.