Boje na Slovensku boli tak krvavé ako na západnom fronte

Koľko Slovákov zomrelo na frontoch 1. svetovej vojny?
Martin Drobňák: V období rokov 1914 až 1918 bolo z územia súčasnej Slovenskej republiky zmobilizovaných približne 400-tisíc vojakov. Takmer 69-tisíc až 70-tisíc padlo v boji, zomrelo v dôsledku zranení, zahynulo v zajatí, alebo ostalo trvalo nezvestných. Približne rovnaký počet ostal trvalo zmrzačených. Rozsah mobilizácie ľudských zdrojov a počet strát na životoch počas prvej svetovej vojny značne prevyšoval rovnaké ukazovatele za obdobie druhej svetovej vojny.

Aká nálada prevládala u Slovákov po vypuknutí vojny? Vítali vojnu s nadšením alebo to bolo skôr naopak?
Radoslav Turik: Všeobecne u slovanských národov v monarchii nevládlo veľké nadšenie pre vojnu. Netreba však za tým hľadať nejakú politickú rozhľadenosť Slovákov alebo vplyv nejakej ideológie. Niečo podobné sa mohlo prejavovať v úzkej vrstve slovenskej inteligencie, ale nie v širokých vrstvách obyvateľstva. Prevládal prirodzený ľudský odpor k vojne ako takej.

Aký vzťah mala vtedy väčšina Slovákov k monarchii a cisárovi?
Radoslav Turik: Čo sa týka vzťahu k monarchii, je potrebné si uvedomiť, že mnoho ľudí nebolo spokojných zo stavom spoločnosti, prípadne postavením Slovákov v štáte. Na druhej strane, ale Uhorsko bolo štátom, kde žili po celé generácie a inú vlasť nepoznali. To, že rakúsko-uhorská monarchia nezabezpečila Slovákom podmienky na dôstojný národný a kultúrny rozvoj, ešte neznamená, žeby väčšina ľudí pred vojnou a v prvých rokoch premýšľala o nejakej politickej alternatíve.

Zohralo Slovensko v rámci vojny nejakú významnejšiu úlohu, boli slovenskí vojaci napríklad niečím výnimoční, niekde sa vyznamenali?
Radoslav Turik: Slovenskí vojaci boli úplne štandardnou časťou mnohonárodnostnej armády monarchie. Pôsobili na všetkých bojiskách, rovnako, ako vojaci ostatných národnosti. Treba si vyhodiť z hlavy klišé o tom, že Rakúšania a Maďari nechávali za seba bojovať ostatné národnosti. Vo vojne trpeli a zomierali všetci rovnako.
Martin Drobňák: Žiaľ, treba priznať, že slovenskí historici sa otázke nasadenia vojakov z územia dnešného Slovenska na frontoch I. sv. vojny venovali len okrajovo. Podobne je to s témou bojov na našom území. Čaká nás ešte kopec práce. Mnoho rodín dnes pátra po osudoch svojich predkov a len podrobný výskum tejto témy im umožní dozvedieť sa viac o osudoch svojich starých otcov a praotcov.

Bojovalo sa aj na území súčasnej Slovenskej republiky? Koľko obetí si tieto boje vyžiadali?
Martin Drobňák: Bojové operácie na území súčasnej Slovenskej republiky prebiehali od novembra 1914 do mája 1915. Línia frontu prechádzala okresmi Bardejov – Svidník – Stropkov – Medzilaborce – Humenné – Snina. V jeseni 1914 bol tento úsek Karpatského frontu iba vedľajším bojiskom, ale od začiatku roku 1915 jeho strategický význam dramaticky stúpol. Ruské velenie v tomto priestore uskutočnilo dve generálne ofenzívy (január/február a marec/apríl 1915), ktorých cieľom bol prienik cez Karpaty do vnútrozemia Rakúsko-Uhorska a jeho vyradenie z vojny. V dôsledku toho sa územie dnešného Prešovského kraja stalo dejiskom krvavých bojov, ktoré počtom nasadených vojsk a množstvom obetí boli plne porovnateľné so svetovo známejšími bojiskami na Západnom fronte. Následkom týchto bojov padlo 45-tisíc vojakov rakúsko-uhorskej, ruskej a nemeckej armády a ďalších, približne 250-tisíc vojakov bolo na našom území ranených alebo zajatých.

Ste zakladatelia Klubu vojenskej histórie Beskydy, okrem iného sa venujete obnove vojnových cintorínov a hrobov z I. svetovej vojny na severovýchode Slovenska. Koľko sa ich tam nachádza?
Radoslav Turik: Na severovýchodnom Slovensku sa nachádza zhruba 200 vojnových cintorínov. Väčšina z nich je v ešte stále v neutešenom stave.

Ako sa tieto cintoríny budovali ? Vojaci ktorej z bojujúcich strán sú tam pochovaní?
Martin Drobňák: Okamžite po vzdialení sa frontu z územia súčasnej Slovenskej republiky muselo velenie rakúsko-uhorskej armády riešiť otázku padlých vojakov. V karpatských horách sa nachádzalo nielen veľké množstvo provizórnych hrobov, ale mnoho padlých vojakov dokonca nebolo pochovaných. Tento stav musel byť okamžite riešený nielen z dôvodu dôstojného zaobchádzania s ostatkami padlých vojakov, ale tiež z dôvodu obrovského hygienického rizika pre krajinu a obyvateľstvo. Rakúsko-uhorská armáda nebola pripravená na množstvo obetí, ktoré so sebou priniesli prvé bitky prvej svetovej vojny. Začala však budovať unikátny systém výstavby vojnových cintorínov. Proces budovania vojnových cintorínov bol postavený na idei, že s každým vojakom, ktorý padol, má byť naložené ako s hrdinom. Táto myšlienka ovplyvňovala celý proces budovania vojnových cintorínov. Každé telo padlého vojaka malo byť dôstojne pochované a pokiaľ to bolo možné, aj identifikované. Rovnako malo byť naložené s telami vojakov rakúsko-uhorskej armády a jej spojencov (nemecká armáda), ako aj s telami vojakov nepriateľskej – ruskej armády. Pochovávanie vojakov na spoločné vojnové cintoríny fungovalo aj v praxi. Celý proces výstavby vojnových cintorínov v Rakúsko-uhorskej monarchii tak môžeme považovať za v histórii málo vídaný hlboký prejav humanizmu v otázke pochovávania padlých vojakov.

Čím boli tieto cintoríny špecifické?
Martin Drobňák: Projekty vojnových cintorínov realizovali talentovaní architekti v uniformách (napr. Dušan Jurkovič, Hans Mayr a pod.). Architekti vytvárali jedinečné projekty cintorínov a vojnových pamätníkov, z ktorých mnohé mali obrovskú umeleckú a kultúrnu hodnotu. Cintoríny v krajine boli umiestňované tak, aby boli dominantou okolitej krajiny, no zároveň aby vhodne zapadli do prostredia, v ktorom sa nachádzajú. Vychádzalo sa z už spomenutého predpokladu, že vojnový cintorín má byť hlavne pietnym miestom pre padlých hrdinov. Špinavú prácu, ktorá súvisela so zbieraním rozkladajúcich sa tiel, vykonávali vojnoví zajatci. Práce na začatých projektoch sa nepodarilo dokončiť. Prerušil ich koniec vojny a rozpad Rakúsko-Uhorska.

Aký osud čakal cintoríny potom?
Martin Drobňák: Na prácu rakúsko-uhorskej armády nadviazali orgány nového štátu – Československa. Bol vypracovaný systém evidencie a starostlivosti o vojnové cintoríny. V menšom rozsahu sa pokračovalo tiež v exhumovaní roztrúsených provizórnych hrobov. Na severovýchodnom Slovensku s touto činnosťou pomáhali žandári, ktorí koordinovali starostlivosť o vojnové cintoríny v rozsahu svojej žandárskej stanice. Až do druhej svetovej vojny bola väčšina vojnových cintorínov udržiavaná. Po II. svetovej vojne začali vojnové cintoríny chátrať. Aj keď sa od začiatku 90-tych rokov začala postupne situácia zlepšovať, množstvo lokalít je zanedbaných. Na mnohých cintorínoch bežný človek netuší, že sa nachádza na vojnovom pohrebisku. Vojnové cintoríny z prvej svetovej vojny začali upadať do zabudnutia. Problémom je mnohokrát nevhodná forma rekonštrukcie, ktorá nerešpektuje ideu, s akou boli tieto pietne miesta budované a ktorá často lokalite viac ublíži než pomôže.

Zhováral sa Tomáš Kysel