Afganské deti na Slovensku miznú, nevie sa, čo je s nimi

Zo 775 detí podali niektoré žiadosť o azyl, no väčšina sa dostala do špeciálneho detského domova, kedysi bol v Orechovom pri Trenčíne, teraz je tento domov v Medzilaborciach. "Väčšina z nich sa však stratila a my nevieme, čo sa s nimi udialo," poznamenala.

Liga za ľudské práva preto chcela zistiť, kam tieto deti miznú, či majú na to dôvod, čo je zlé a podobne. Grant na projekt Miznúce deti im poskytla Nadácia otvorenej spoločnosti, výsledkom ročného prieskumu je publikácia, ktorá obsahuje odporúčania či zistenia, ale aj výpovede detí alebo právničky.

Rozdiely medzi slovenským dieťaťom a imigrantom

Podľa Kataríny Fajnorovej z Ligy za ľudské práva vnímajú rodiny z rozvojových krajín Európu ako krajiny neobmedzených možnosti, kde ich deti dostanú lepšiu príležitosť a kde ich čaká lepší život. Väčšina detí prišla na Slovensko cez slovensko-ukrajinskú hranicu, kde ich polícia po ich zadržaní odovzdala pracovníkom sociálno-právnej ochrany detí, ktorí ich umiestnili do detského domova. Niektoré požiadajú o azyl a automaticky ich presunú do tábora pre žiadateľov o azyl, kde sa stretnú s dospelými, no môžu prísť do kontaktu tiež s prevádzačmi či obchodníkmi s ľuďmi.

Liga za ľudské práva vidí v neriešení miznutia odlúčených detí viaceré problémy, preto navrhuje niekoľko odporúčaní. "Keď zmizne slovenské dieťa, ihneď sa rozbehne pátranie, no v prípade týchto detí to tak nefunguje. A to aj napriek tomu, že Slovensko je viazané Dohovorom o právach dieťaťa, ktorý zakazuje akúkoľvek diskrimináciu," povedala novinárom Fajnorová.

Ak zmizne slovenské dieťa, zaradia ho do databázy Patros a po dieťati sa pátra. No v prípade odlúčených detí sa rozbehne len miestne, resp. regionálne pátranie. "Celoštátne sa po nich nepátra a už vôbec nie medzištátne," poznamenala. Tieto deti sú pritom často obeťami obchodovania s ľuďmi, sexuálneho násilia či pracovného vykorisťovania.

Treba prijať preventívne opatrenia

Podľa právničky ligy Zuzany Števulovej je nevyhnutné prijať preventívne opatrenia, aby deti prestali z detských domovov miznúť. Potrebné je, aby v domovoch, na úradoch práce a na ministerstve školstva pochopili, že pre deti je dôležité, aby od prvého kontaktu mali možnosť dozvedieť sa o možnostiach vzdelávania, ktoré by si zvolili na základe svojho rozhodnutia.

"Musí sa zmeniť aj to, aby deti, ktoré požiadajú o azyl, neboli presunuté do tábora, pretože tam nie je pre ne vhodné prostredie," pripomenula. Podľa jej slov si Slovensko taktiež nevedie žiadnu štatistiku o zmiznutých deťoch, následne tieto zmiznutia nijak nerieši a nevytvára žiadne opatrenia na to, aby sa to nedialo.

Väčšinou smutné osudy

Osudy odlúčených detí sú podľa Kataríny Fajnorovej rôzne, no väčšinou sú smutné, pretože žijú v anonymite či strachu. Mnohé deti sa chceli stať lekármi či právnikmi, no tento sen si splniť nemohli, pretože ich automaticky zaradili na učňovské vzdelanie. "Nemohli si slobode vybrať svoje povolanie a štúdium, čo je porušenie ich ústavného práva, pritom mnohí sú šikovní a inteligentní," povedala s tým, že často však strácajú svoj život a vysnívanú budúcnosť, pretože vykonávajú len nízkokvalifikovanú prácu.

Ako povedal Ali z Iraku, ktorý je takýmto dieťaťom, nikto im nedal šancu, aby niečo zmenili, pretože nevedeli, kto by im mohol pomôcť. "Stačí nám ukázať cestu, pretože ja osobne by som chcel na Slovensku niečo budovať," povedal a následne dodal, že by sa to malo riešiť, aby boli cudzinci na Slovensku dôležití. Ako na neho nadviazal Miran z Afganistanu, vždy chcel študovať na Slovensku, pričom každý deň bojoval o to, aby mohol začať chodiť do školy. "Chcel by som, aby tu bolo lepšie prostredie pre tých, čo sem prídu. Každý z nás je dostatočne rozumný na to, aby mohol študovať, čo chce, pričom to je o schopnostiach," doplnil na záver.