Najzaujímavejšie správy, ktoré sa týkajú výskumu vesmíru

Sonda Rosetta, ktorú 2. marca 2004 vypustila Európska vesmírna agentúra (ESA), sa 6. augusta dostala na obežnú dráhu kométy 67P/Churyumov-Gerasimenko vzdialenej v tom čase od Zeme 509 miliónov kilometrov. Dvanásteho novembra o 9:35 SEČ potom sonda vypustila modul Philae, ktorý približne o sedem hodín neskôr pristál na povrchu kométy.


Pri pristátí sa mu však nepodarilo vystreliť úchytné zariadenia podobné harpúne a preto sa odrazil. Na povrch kométy po druhý raz dosadol až o hodinu a 50 minút neskôr, potom sa odrazil ešte raz a po siedmich minútach pristál po tretí raz. Funkčný bol však iba niekoľko dní, keďže sa nachádza v tieni okraja krátera, a jeho hlavná batéria sa preto nemôže dostatočne nabíjať solárnou energiou.

Pred vybitím batérie, po ktorom sa prepol do hibernačného režimu, však stihol poslať na Zem viacero fotiek a údajov o chemickom zložení kométy. Vedci na základe týchto informácií dospeli k záveru, že na 67P sa s najväčšou pravdepodobnosťou nachádzajú komplexné uhlíkové zlúčeniny.

Sonda Curiosity amerického Národného úradu pre letectvo a vesmír (NASA) potvrdila v atmosfére Marsu prítomnosť metánu, ktorý by mohol predstavovať dôkaz o minulom alebo súčasnom živote na tejto planéte. Prítomnosť metánu v marťanskej atmosfére objavili vedci už skôr pomocou sond na obežnej dráhe Marsu ako aj teleskopov na Zemi, Curiosity ho však dlho nevedela detekovať.

Sonde sa to však nakoniec podarilo, pričom potvrdila konštantne veľmi nízku koncentráciu metánu, no okrem toho zaznamenala počas dvoch mesiacov aj štyri krátkodobé úniky s približne desaťnásobne vyššou koncentráciou.

Odborníci predpokladajú, že v atmosfére Marsu je približne 5000 ton metánu, no zatiaľ nedokázali identifikovať, odkiaľ sa tento plyn do atmosféry uvoľňuje. Najpravdepodobnejšie podľa nich je, že uniká z podzemných ložísk, ktoré sa pravidelne narúšajú. Taktiež nepoznajú zdroj jeho vzniku. Mohol by pochádzať zo živých organizmov ale aj z abiotických procesov.

Curiosity okrem toho potvrdila prítomnosť organických zlúčenín vo vzorkách hornín, ktoré navŕtala. Prístroj SAM detekoval uhľovodík chlórbenzén, zatiaľ však nie je isté, či sa táto látka nachádzala priamo v hornine alebo sa syntetizovala počas zohrievania vzoriek. V oboch prípadoch však ide o dôkaz, že na Marse sa nachádzajú zlúčeniny obsahujúce uhlík, ktorý je základným prvkom nevyhnutným pre život.

Dvadsiateho druhého septembra sa na obežnú dráhu Marsu dostala americká sonda MAVEN (Mars Atmosphere and Volatile EvolutioN), ktorej úlohou je skúmať hornú vrstvu atmosféry červenej planéty. Sonda by mala potvrdiť teóriu, že Mars prišiel o väčšinu svojej atmosféry a tiež o tečúcu vodu v dôsledku pôsobenia slnečného vetra.

Iba o dva dni neskôr sa na obežnú dráhu Marsu dostala aj indická sonda Mars Orbiter Mission, známa tiež pod názvom Mangalyaan. India sa tak stala štvrtou krajinou, ktorej sa podarilo dostať svoju sondu na obežnú dráhu Marsu, a vôbec prvou, ktorej sa to podarilo na prvý pokus.

Misiu na Mars predtým uskutočnili len Rusko, USA a Európska vesmírna agentúra (ESA). Cieľom indickej sondy je skúmať atmosféru a povrch planéty s ohľadom na možnosti výskytu vhodných podmienok pre život.

Japonská agentúra pre výskum vesmíru (JAXA) vypustila 3. decembra sondu Hajabusa 2 (Hajabusa znamená v preklade sokol sťahovavý, pozn. SITA), ktorej cieľom je odobrať vzorky z asteroidu (162173) 1999 JU3. Sondu vyniesla do vesmíru raketa H-IIA, ktorá odštartovala z kozmického centra na ostrove Tanegašima.

Štart pritom museli pre nepriaznivé počasie dvakrát odložiť. Hajabusa 2 by mala doraziť k spomínanému asteroidu v júli 2018 a následne ho bude približne 18 mesiacov skúmať, pričom by mala odobrať aj vzorky z jeho povrchu. Kapsula so vzorkami by malo pristáť na Zemi v decembri 2020.

Vesmírna loď Orion Národného úradu pre letectvo a vesmír (NASA) 5. decembra úspešne absolvovala svoj prvý testovací let. Odštartovala z Mysu Canaveral na Floride o 7:05 miestneho času (13:05 SEČ) a o 11: 29 (17:29 SEČ) dopadla do vôd Tichého oceánu neďaleko pobrežia Mexika. Táto loď má v budúcnosti slúžiť na pilotované misie na Mesiac, Mars či asteroidy.

Počas prvého letu však na jej palube nebola žiadna posádka. Orion mal pôvodne odštartovať už vo štvrtok 4. decembra, no pre rôzne technické problémy a tiež silný vietor museli štart posunúť o 24 hodín. Orion vyniesla do vesmíru raketa Delta 4 Heavy. Neskôr by však mal na to slúžiť pripravovaný Space Launch System, ktorý plánujú po prvý raz otestovať v roku 2017 alebo 2018.

Loď počas letu, ktorý trval štyri hodiny a 24 minút, dvakrát obletela Zem vo výške približne 5800 kilometrov, pričom pri návrate do atmosféry dosiahla rýchlosť až 32-tisíc kilometrov za hodinu. Jej tepelný štít bol vtedy vystavený teplote 2 200 stupňov Celzia.

Raketa Antares 130 vyvinutá spoločnosťou Orbital Sciences Corporation explodovala 28. októbra iba niekoľko sekúnd po štarte zo základne Wallops Flight Facility na ostrove Wallops v americkom štáte Virgínia. Raketa mala do vesmíru vyniesť bezpilotnú nákladnú loď Cygnus, na palube ktorej sa nachádzali viac ako dve tony vybavenia a zásob pre Medzinárodnú vesmírnu stanicu (ISS).

Pri nehode sa nikto nezranil. Celková hodnota rakety a lode bola približne 200 miliónov dolárov. Malo ísť o tretiu misiu spoločnosti Orbital Sciences Corporation, ktorá s NASA uzavrela kontrakt v hodnote 1,9 miliardy dolárov o dopravovaní zásob na ISS.

Súkromná vesmírna loď SpaceShipTwo spoločnosti Virgin Galactic havarovala 31. októbra pri testovacom lete nad Mohavskou púšťou v Kalifornii. Raketoplán, ktorý mal slúžiť na pravidelné komerčné výlety do vesmíru, explodoval približne dve minúty po tom, ako sa odpútal od lietadla, ktoré ju vynieslo do vzduchu. Loď riadili dvaja piloti, jeden z nich haváriu neprežil.

Americkí vedci objavili pomocou teleskopu Kepler planétu, ktorá sa najviac podobá Zemi. Kepler 186f je približne o desať percent väčšia ako Zem. Odborníci predpokladajú, že by sa na jej hornatom povrchu mohla vyskytovať aj voda v kvapalnom skupenstve, ktorá je potrebná pre život. Ide o najmenšiu planétu objavenú v takzvanom obývateľnom pásme. Kepler 186f je vzdialená od Zeme asi 500 svetelných rokov.

Je jednou z piatich planét obiehajúcich okolo hviezdy, ktorá má však iné vlastnosti ako Slnko. Kepler 186f okolo tejto hviezdy obehne za 130 dní a vedci sa domnievajú, že ak by sa na planéte nachádzala voda v kvapalnom skupenstve, vzdialenosť od hviezdy je dostatočná na to, aby sa voda neprehriala, ale aby ani nezamrzla.

Video: Animácia planéty Kepler 186f

Hubblovmu vesmírnemu ďalekohľadu sa podarilo vytvoriť unikátne fotografie najhlbšieho vesmíru, ktoré vedci predstavili v januári na stretnutí American Astronomical Society vo Washingtone. Jedna zo snímok zobrazuje vzdialené galaxie, ako vyzerali pred 12 miliardami rokov. V popredí sa nachádza kopa galaxií s názvom Abell 2744 v súhvezdí Sochár, ktorú astronómovia prezývajú Pandora.

Za týmto zhlukom sa črtá približne 3000 vesmírnych objektov. Najmenej viditeľný z nich je 10 až 20-krát tmavší ako ktorákoľvek iná doteraz objavená galaxia. Okrem toho Hubblov ďalekohľad odfotografoval ďalšie štyri galaxie, ako vyzerali pred 13,2 miliardami rokov, a tiež kopu 58 galaxií, ktoré sú podľa vedcov zodpovedné za takzvaný baby boom - vznik väčšiny súčasných hviezd.

Siedmeho septembra večer stredoeurópskeho letného času (SELČ) preletel vo vzdialenosti približne 39 900 kilometrov od Zeme malý asteroid s priemerom 10 až 32 metrov. Asteroid s názvom 2014 RC bol k Zemi najbližšie o 20:18 SELČ, keď preletel nad Novým Zélandom. Pre Zem nepredstavoval žiadne bezpečnostné riziko.

Okolo Marsu preletela 19. októbra o 20:28 SELČ kométa C/2013 A1, známa tiež pod názvom Siding Spring, čím poskytla vedcom unikátnu šancu sledovať objekt z najvzdialenejších oblastí Slnečnej sústavy. Kométa preletela okolo Marsu rýchlosťou 56 kilometrov za sekundu (201 600 kilometrov za hodinu) vo vzdialenosti 139 500 kilometrov.

Prelet zaznamenali aj marťanské sondy Opportunity a Curiosity rovnako ako aj satelity na obežnej dráhe Marsu. Kométa C/2013 A1 pochádza z Oortovho oblaku, ktorý sa nachádza na okraji Slnečnej sústavy. V januári 2013 ju objavil Robert McNaught zo Siding Spring Observatory v Austrálii. Práve podľa tohto observatória dostala svoje neformálne pomenovanie.