Najlepším dôvodom pre účasť na referende je jeho antikampaň

1. Sú to zbytočne vyhodené peniaze.

Ak by to bola pravda a chceli by sme byť konzistentní v našom názore, museli by sme predpokladať, že každé referendum by bolo vyhodenými peniazmi. (Pokiaľ si myslíte toto, pokojne považujte tento bod za irelevantný.) V opačnom prípade nám zostáva pripustiť, že neexistuje dôvod prečo by sme mali niektorú skupinu ľudí znevýhodňovať, ak sa ich nájde dostatok na vypísanie referenda. Ak teda štát nie je morálnym rozhodcom, čo nie je. Referendum je teda výsledkom vôle nezanedbateľnej časti občanov Slovenska, a ako také teda nemôže byť zbytočne vyhodenými peniazmi. (Hoci to neznamená, že s ním každý musí súhlasiť.)

2. Referendum proti homosexuálom.

Referendum proti homosexuálom neexistuje. Ak by sme aj jeho cieľ chceli definovať negatívne, tak by to bolo referendum proti rozširovaniu definície manželstva, proti adopciám detí homosexuálnymi pármi a proti tomu, aby rodičia nemali možnosť odmietnuť sexuálnu výchovu, ktorú považujú za nesprávnu. A nie je to len slovíčkarenie. Možno stretnete aj ľudí, ktorí homosexuálov naozaj nenávidia, ale vo výbave normálneho človeka existuje rozlíšenie medzi tým, že s niekým nesúhlasím a tým, že ho nenávidím. (O tomto fenoméne hovorí napríklad aj A. MacIntyre vo štvrtom odseku svojej prednášky)

3. Ide o Chromíkove politické ambície.

S týmto názorom, pokiaľ viem, prišiel Karol Lovaš a celkom sa to, zdá sa, uchytilo. Predpoklad je to zaujímavý, avšak stále je to len dojem, dokonca tak trochu paranoidný dojem. Tým nechcem povedať, že by nad tým pán Chromík nemohol uvažovať, akurát že by som na tom nestaval svoj odpor k referendu, lebo možno nad tým neuvažuje. Osobne dúfam, že neuvažuje. V tomto by som potom súhlasil s názorom, ktorý tu napísal Samo Marec.

4. Katolícka cirkev nanucuje ostatným svoj názor.

Keby Katolícka cirkev chcela ostatným nanucovať svoj názor, tak by asi nepoužila referendum, nie? Odhliadnuc od toho, že referendum neorganizuje Cirkev ako taká, inštitút referenda priamo popiera nanucovanie názoru. Modelový príklad: pred jednými voľbami tu bola taká srandovná strana, ktorá chcela, aby sa ministerstvá premenovali na služobníctva. Ak by táto ministrana zorganizovala referendum o tejto otázke, bolo by to nanucovanie názoru alebo nie? Odpoveď: už len na referendum by potrebovali 350 000 podpisov a potom ešte aspoň 50% účasť, takže hovoriť tu o nanucovaní asi nie je na mieste.

5. Väčšina chce obmedziť práva menšine.

Konflikt sa tu týka ľudských práv. V prvom rade treba vziať do úvahy argumentáciu organizátorov referenda. Tvrdenie, že referendum nikomu práva neobmedzuje, lebo len potvrdzuje súčasný stav, je v tomto prípade na mieste. Druhou vecou je samotná otázka, či existuje ľudské právo na manželstvo alebo na dieťa. V prvom prípade vidíme, že kľúčovou je otázka "čo je to manželstvo”, a teda tvrdiť, že nejde o redefiníciu manželstva je zahmlievaním. V druhom prípade treba povedať, že právo na dieťa neexistuje – naopak, skôr by sme mohli na základe Dohovoru o právach dieťaťa hovoriť o právach dieťaťa na otca a matku.

Problém tu však vyplýva aj zo samotného konceptu ľudských práv. Dohovor je dohovor a má svoju úlohu skôr v zákonodarstve, nerieši však otázku, na čom je založená morálka. Z princípu sú tiež dohovory a zákony otvorené zmenám jednoducho z toho dôvodu, že sa zmenil názor (to je ten bod, kde si expremiérka Radičová vyslúžila kritiku biskupa Baláža, keď tento model rozšírila aj na morálku spoločnosti).

Všimli ste si, že aj Katolícka cirkev sa vo svojich dokumentoch odvoláva na ľudské práva (alebo "práva osoby”)? Rozdiel spočíva v tom, že Cirkev tento pojem odvádza od prirodzeného zákona, ktorý tieto práva zakladá a ktorého sú vyjadrením. Vzniká tu teda problém, kedy obe strany používajú ten istý pojem, no s rôznym významom, a preto je diskusia veľmi náročná (opäť to rozoberá MacIntyre, posledné tri odseky).

Žiada sa tiež dodať, že podľa rozhodnutia Ústavného súdu sa tri referendové otázky netýkajú ľudských práv.

6. Hlasovať proti adopciám homosexuálmi a proti sexuálnej výchove odporuje vede aj zdravému rozumu.

V prvom rade, a to je častý omyl, referendum neobsahuje otázku proti sexuálnej výchove. Obsahuje otázku o tom, či sa rodičia môžu rozhodnúť, aby sa ich dieťa nezúčastnilo takej sexuálnej výchovy, s ktorou nesúhlasia. A to je celkom rozumná požiadavka, berúc do úvahy fakt, že podľa Dohovoru o právach dieťaťa sú za výchovu zodpovední rodičia a štát to musí rešpektovať.

V prípade adopcií homosexuálnymi pármi je situácia o čosi zložitejšia. S obľubou sa argumentuje, že neexistuje výskum, ktorý by potvrdzoval negatívne dôsledky toho, že dieťa vyrastá s homosexuálnym párom. Treba však jedným dychom dodať, že neexistuje ani žiadny relevantný výskum, ktorý by potvrdzoval opak. Vážne. Sú samozrejme štúdie a tie sú vo veľkom citované, no z princípu treba dostatočne širokú vzorku pozorovaných ľudí, a tá samozrejme nie je dostupná. Napríklad v Európe bolo prvou krajinou, kde boli povolené adopcie homosexuálnymi pármi, Holandsko v roku 2001. Deti, ktoré tak boli adoptované, pravdepodobne ešte ani nebudú dospelé, čo znemožňuje robiť relevantný výskum na túto tému.

Z hľadiska vedy teda predstavujú adopcie homosexuálnymi pármi prinajmenšom určité riziko – a preto sa môžete stretnúť s názormi, že je to nebezpečný sociálny experiment na deťoch. Môžete s tým nesúhlasiť, ale tento názor vyplýva z uvedenej úvahy. Ďalšou vecou je potom psychológia. Dieťa pre svoj zdravý vývin potrebuje tzv. dvojitú afiliáciu – čiže mužský aj ženský vzor. Stáva sa, že ho nemá – v neúplných rodinách, keď niektorý z rodičov zomrie a podobne. Je však správne robiť z (v tomto zmysle) neúplného prostredia vzor?

Ale určite to je lepšie, než detský domov! Táto námietka je zase trochu demagogická, ale vo všeobecnosti si získava pomerne široký súhlas. Treba vziať do úvahy napríklad aj fakt, že už dnes je čakateľov na adopcie viac, než je detí, ktoré majú byť adoptované. Preto existujú poradovníky. Ak niektoré dieťa nie je adoptované, je to preto, že adoptované byť nemôže alebo oň nie je záujem (čo sa stáva z dôvodu zdravia alebo rasy). Dobre, mohla by znieť námietka, a čo tak pre tieto deti? Pre ne by to nemalo význam? Myslím si, že nie. Adopcie a detské domovy určite potrebujú vylepšiť a transformovať, ale adopcie homosexuálnymi pármi z tohto hľadiska zmenu zrejme neprinesú.

7. Referendum nerieši problémy rodín na Slovensku.

Na záver chuťovka – sú predsa aj dôležitejšie problémy, ktorými by sa mala Aliancia za rodinu zaoberať. Áno, je pravda, že referendum nerieši komplexné problémy rodín na Slovensku, ale to si ani nekladie za cieľ. Pri aktuálnom referende sa treba pýtať, či a ako je vhodné odpovedať na nastolené otázky – pretože toto referendum sa už konať bude. Priestor na riešenie iných, možno dokonca aj pálčivejších otázok rodín na Slovensku tu samozrejme je pre každého. Obviňovať však Alianciu za rodinu, že iným problémom sa nevenuje je minimálne pokrytecké. Aliancia nie je Chromík. Aliancia sa skladá z množstva organizácií, ktorých zmyslom je práve pomoc rodinám a deťom – od adopcií, cez voľnočasové aktivity, pomoc chudobným, matkám…

BONUS: Ktoré médium vedie najlepšiu antikampaň proti referendu?
Portál Hlavnespravy.sk

Nechcel by som, aby to vyzeralo tak, že kritizujem antikampaň a námietky proti referendu, no nechcem vidieť problémy na strane podporovateľov referenda. Ak by sa teda konala súťaž v tom, ktoré médium najpresvedčivejšie vyzýva ľudí, aby referendum nepodporili, podľa môjho názoru by vyhrali Hlavnespravy.sk.
Nemôžem podporovať toto médium, napriek tomu, že čo sa týka zásad ohľadom referenda s ním súhlasím. Nedá sa však na dobré ciele používať zlé metódy. Nie je možné, aby existoval spravodajský portál bez informácie o tom, kto ho vydáva. Nie je možné, aby som sa nedozvedel, kto sú jeho redaktori. Je pod úroveň, aby sa v spravodajských rubrikách nachádzali články, ktoré by mali byť komentármi (keď jedným dychom kritizujeme zaujatosť tzv. mainstreamových médií).

Ľahko sa potom zverejňujú informácie, ktoré sú minimálne neoverené, ak aj nie hneď jednoznačné hoaxy. Keď nie som podpísaný ničím iným, než iniciálami, nemám žiadnu zodpovednosť a nič neriskujem. Ak by toto malo vypovedať o úrovni kresťanov či konzervatívcov, cítim povinnosť ohradiť sa voči tomu. Už z princípu teda nezdieľam nič, čo sa na Hlavných správach objaví. Ak chceme ponúkať správy a komentáre, ktoré odrážajú iný pohľad na svet a hodnoty, než odráža SME či Denník N, je to legitímna vec. Ale musí sa to robiť tak, aby to nebola hanba.

Autor článku: Daniel Holúbek