Maďarič: Kultúra nie je iba požierač peňazí

Rezort kultúry vediete s krátkou prestávkou ôsmy rok. Aká je podľa vás vízia rezortu kultúry do budúcna? Kam by sa mala kultúra, jej smerovanie upravované štátom, uberať?

Myslím si, a naozaj to vychádza z mojej skúsenosti, že by sa mal vždy v kultúre uplatňovať pre ňu vnútorne vlastný princíp kontinuity. Trvalá vízia je - kontinuálne veci rozvíjať. Napríklad, zdá sa, že už dozrel problém a v tom budúcom období by mal byť rozriešený, ďalšieho nastavenia financovania cirkví. Dá sa nadviazať na nejaké návrhy, na expertné rokovania. Myslím si, že je to zrelé, aby to v ďalšom období bolo nastavené do polohy, ktorá tu môže fungovať bez zmien desaťročie, možno viac desaťročí. Bude potrebné nejakým spôsobom pokračovať v nastavení čerpania európskych fondov. Teraz máme čerstvo schválené operačné programy a kultúra má svoju prioritnú os – kreatívny priemysel s pomerne veľkou alokáciou. Toto čerpanie budeme do konca funkčného obdobia nastavovať. Je to ideálne, aby sa peniaze zmysluplne a dobre čerpali v budúcom období. Tento rok bude vytvorený Fond na podporu umenia a prvý rok začne prakticky fungovať, vypíše prvé výzvy. Bude treba v praxi fond udržať, rozvíjať – jednoducho ukázať jeho opodstatnenosť. V tomto období sme schválili veľmi dôležité materiály, ako je Stratégia rozvoja kultúry s akčným plánom konkrétnych vyše 50 opatrení a aj Stratégiu rozvoja kreatívneho priemyslu. Bolo by rozumné, aby ten, kto to tu nájde na stole, z toho vychádzal, keby to nepopieral, pretože tieto materiály vznikali naozaj v širokej diskusii kultúrnej verejnosti. Nebolo to napísané úradníkom na ministerstve, ministrom ako politický text, je to konsenzuálne dielo, ktoré môže posunúť kultúru ďalej. Ďalej sú to kontinuálnejšie, operatívnejšie úlohy ako dokončenie obnovy hradu Krásna Hôrka, zmysluplné využitie kaštieľa v Budmericiach, ktorý sa obnoví koncom roka a má slúžiť ako účelové zariadenie ministerstva kultúry rôznym kultúrnym inštitúciám. Dozrel čas na napísanie nového zákona o vysielaní a retransmisii. Tak, ako sme v tomto období predložili úplne nový autorský zákon, tak takou kľúčovou legislatívnou normou pre nové obdobie by bol nový zákon o vysielaní a retransmisii. Je toho asi viac, no podčiarknem, že by bolo veľmi dobré, keby akákoľvek vízia, akýkoľvek vládny program pre rezort kultúry mal prvky nadviazania na to, čo bolo urobené dobre.

"Moje presvedčenie je také, že v zmysle potrebnosti cirkví, ich poslania, činnosti je nejaká podpora zo strany štátu oprávnená a na druhej strane nejaká časť získaná dobrovoľnými príspevkami od ľudí by mohla byť pre cirkev aj motivujúca."

V predošlej odpovedi ste spomenuli financovanie cirkvi. K tejto téme sa na začiatku vášho druhého funkčného obdobia jasne vyjadril premiér Robert Fico, keď povedal, že status quo bude zachovaný. Je zmena potrebná?

My sme nesľubovali, že v tomto volebnom období to zmeníme. Povedali sme, že budeme rokovať, budeme viesť expertné, odborné rokovania s cirkvami, čo sa aj deje. Konsenzus je potrebný medzi štátom a cirkvami, ale aj medzi samotnými cirkvami. Pretože sú cirkvi veľmi rôznorodé, čo sa týka veľkosti, ich očakávaní, pôsobenia. Niekomu sa môže zdať, že sa nič nemení, ale my sme priebežne tlačili cirkvi, aby sa vyjadrovali k návrhom, aby sa, či už oni alebo verejnosť zaoberali otázkou, čo vlastne cirkvi vlastnia. Či sú schopné nám to povedať a tak získať argument pre seba, že potrebujú podporu štátu, alebo nám nie sú schopné to povedať. Či majú ešte nejaké reštitučné nároky, alebo nemajú. Môj osobný názor je, že v ďalšom období sa už musí nájsť spoločenská a politická vôľa to zmeniť. Alebo, jednoducho sa prikloniť k nejakej verzii nového modelu. Zatiaľ sú signály, že cirkvi by uprednostnili zachovanie súčasného s nejakými modifikáciami. Viem si predstaviť aj kombináciu súčasného modelu možno s asignáciou, aby tu bola základná istota, že nejaké prostriedky cirkvi dostanú. Moje presvedčenie je také, že v zmysle potrebnosti cirkví, ich poslania, činnosti je nejaká podpora zo strany štátu oprávnená a na druhej strane nejaká časť získaná dobrovoľnými príspevkami od ľudí by mohla byť pre cirkev aj motivujúca. To je moje osobné rozmýšľanie. Budúca vláda by si mala dať záväzok – postúpiť od diskutovania k nejakej zmene. Na to musí byť politická vôľa, záleží, aká koalícia bude po parlamentných voľbách.

Čaká vás posledný rok vo funkcii ministra. Aké sú najdôležitejšie úlohy, ktoré by ste ešte chceli dokončiť, predstaviť verejnosti?

Záleží mi na tom, aby bol úspešný Rok Ľudovíta Štúra. Je to veľmi významné výročie a séria kultúrnych a spoločenských podujatí vyvrcholí na jeseň. Veľmi mi záleží na autorskom zákone. Verejnosť to asi tak nedoceňuje, autorský zákon je niečo pre ňu vzdialené. Ale je to norma, ktorá je chrbtovou kosťou kultúry, lebo sa týka na jednej strane tých, ktorí vytvárajú duševné diela a na druhej strane tých, ktorí ich užívajú. Chcem podčiarknuť unikátnosť prípravy tohto zákona u nás. Išli sme najprv cez legislatívny zámer, kde bola objasnená filozofia nového zákona a potom v množstve pracovných skupín, v záujme toho, aby sa vyriešili problémy, odstránili rozpory. Dali sme si veľký pozor na to, aby zákon prešiel v parlamente, bol akceptovaný. Myslím si, že v takej šírke sa nijaký zákon nepripravoval, nediskutoval. Napríklad v Českej republike zmietli nový zákon zo stola, lebo sa na ňom nezhodlo množstvo záujmových skupín, ktorých sa týka. Do konca roka ostáva dokončiť digitalizáciu. Som optimista, chodím na digitalizačné pracoviská, ktoré sa otvárajú, alebo už fungujú, sledujem ako sa digitalizujú dokumenty, objekty, filmy a uvedomujem si, aké úžasné možnosti to poskytne verejnosti v oblasti vzdelávania aj kreativity. Myslím si, že sme na tom dobre. Jedna vec je vyčerpať prostriedky, ktoré sme mali na digitalizáciu z európskych fondov a druhá, že je to projekt, ktorý treba udržať. Medzi ďalšími úlohami je opraviť kaštieľ v Budmericiach, opraviť do jesene Múzeum Ľudovíta Štúra v Modre, stihnúť rekonštrukciu časti bratislavskej Reduty, ktorá nebola zrekonštruovaná – kasína, pre účely predsedníctva SR v Európskej rade, tiež vytvorenie orgánov Fondu pre podporu umenia. Začalo sa tiež budovať Múzeum holokaustu v Seredi, ktoré bude nielen múzeom, ale aj vzdelávacím centrom o holokauste.

Ministerstvo kultúry bolo krátko aj ministerstvom a cestovného ruchu. O cestovnom ruchu ako súčasti MK SR rozhodla na sklonku svojho funkčného obdobia prvá vláda Roberta Fica, no vláda Ivety Radičovej to krátko na to zrušila. Ako vidíte túto úvahu do budúcna? Pomohlo by rezortu kultúry jeho rozšírenie aj na oblasť cestovného ruchu?

V tomto zmysle si myslím, že by to bolo vhodné aj pre rezort kultúry, aj pre cestovný ruch. Jednak takáto, v zásade aj ekonomická agenda by posilnila rezort kultúry. Je tam veľa styčných bodov. O to viac, že sme začali rozvíjať tému kreatívneho priemyslu, čo je tiež určitý ekonomický aspekt v kultúre, lebo cestovný ruch má ako dominantný ekonomický aspekt. Tak isto si myslím, že aj pre cestovný ruch by to bolo dobre, pretože dnes je súčasťou veľmi veľkého ministerstva, ktoré má množstvo inej agendy. Na menšom ministerstve, ako je ministerstvo kultúry, by bola možnosť väčšieho sústredenia sa na cestovný ruch. Stále skloňovaný potenciál v cestovnom ruchu by sa mohol dynamickejšie rozvíjať. Ja by som o tom opäť uvažoval. Predpokladám, že budúca vláda bude koaličná a bez ohľadu na to, či v nej bude alebo nebude Smer, musela by to byť širšia dohoda. Myslím si, že presun cestovného ruchu z kultúry na dopravu bol aj politické rozhodnutie. Chcela sa tým dať väčšia dôležitosť koaličnému partnerovi - KDH, lebo ten post (ministra dopravy, pozn. redakcie) zastával predseda KDH Ján Figeľ.

"Veľmi mi záleží na autorskom zákone. Verejnosť to asi tak nedoceňuje, autorský zákon je niečo pre ňu vzdialené. Ale je to norma, ktorá je chrbtovou kosťou kultúry, lebo sa týka na jednej strane tých, ktorí vytvárajú duševné diela a na druhej strane tých, ktorí ich užívajú."

Vrátim sa k digitalizácii. Táto téma bola v úvode vášho druhého funkčného obdobia veľkou kauzou. Hovorilo sa o tom, že sa digitalizácia nestihne, že budeme musieť vrátiť európske zdroje, že ide o podvod. V súčasnosti už nič nie je sporné? Peniaze vyčerpáme?

Samozrejme, nikdy som neupieral môjmu predchodcovi, že mohol mať iný názor na to, akým spôsobom digitalizáciu robiť. Ja by som na jeho mieste váhal, či to v tom čase zásadne meniť. Keď som sa vrátil na post ministra kultúry, bolo už veľmi málo času na to, aby sme zabrzdenú digitalizáciu stihli. Musel som sa vrátiť k riadne vysúťaženému konzorciu spoločností zastúpených spoločnosťou Tender media group (TMG), ktoré sčasti digitalizuje – pretože väčší podiel digitalizácie si robia inštitúcie samotné. Nebol čas hľadať nového externého dodávateľa a môj predchodca tento problém nevyriešil. Polrok po mojom nástupe bol kritický, museli sme nastaviť krízový režim. Všetci k tomu pristúpili zodpovedne, vedomí si toho, že je to veľmi dobrá vec, že by bola obrovská škoda, keby sme tie prostriedky nevyčerpali. Vďaka mnohým, mnohým ľuďom v jednotlivých zapojených inštitúciách, na ministerstve to speje k dobrému koncu. Po vyčerpaní európskych zdrojov budú jednotlivé kultúrne inštitúcie, ako Slovenská národná galéria, Slovenská národná knižnica, Múzeum SNP a ďalšie pokračovať v digitalizácii z vlastných zdrojov. Sú to jedinečné veci, ktoré sa doteraz nerobili. Pre každú zapojenú inštitúciu znamená digitalizácia technologický krok do 21. storočia. Otvára možnosti, o ktorých dnes ani nevieme.

Otázka financovania kultúry nie je na Slovensku uzavretá. Nie sme v situácii, keď by sme si mohli povedať – problém neexistuje, kultúra sa môže voľne rozvíjať a každý má k nej prístup. Aké úspešne modely zo sveta by nám mohli byť vzorom?

Je to sčasti problém modelu financovania. To podstatné je však v rozhodnutí spoločnosti a v názore, že do kultúry sa jednoducho vložia prostriedky. Nie je to len rozhodnutie politikov, ale aj verejnosti, lebo politici, tí sa samozrejme vždy pozerajú na to, či to chýba verejnosti, či verejnosť kultúru chce alebo nechce. Iná je situácia veľkých štátov, kde si na seba môže čiastočne zarobiť aj neštátna kultúra, menšinový žáner a iná je situácia malých krajín, akou je i Slovensko. Keď hovorím s rozhodujúcimi ľuďmi, stále sa snažím dostávať kultúru do polohy, že to nie je len požierač peňazí, že to je aj investícia. Príkladom je kreatívny priemysel, ktorého podstata je práve v tom, že má stimulovať tie časti kultúry, ktoré sú schopné ekonomických benefitov. Samozrejme nemôže sa to zvrhnúť na to, že primárnym cieľom kultúry má byť zarábať, ale sú určité oblasti ako kreatívny priemysel, kde správnou stimuláciou, možno aj legislatívnou podporou či vývojom infraštruktúry môžeme zrazu zistiť, že niektoré časti kultúry dokážu vytvárať zaujímavý počet pracovných miest.

Verejná zhoda na podpore kultúry je jedna vec a druhou je model financovania, ktorý určuje štát. Príkladom je Audiovizuálny fond, do ktorého prispieva tak štát, ako aj subjekty podnikajúce v oblasti filmového priemyslu. Tento rok sa vytvára Fond na podporu umenia a financie bude čerpať čiastočne z výnosov z hazardných hier. Rozpracovala sa stratégia rozvoja kultúry do roku 2020 a máme aj úlohu začať pracovať na koncepte sponzorského zákona. Zatiaľ na koncepte, lebo viem, že dnes ešte nie je na ministerstve financií vôľa ísť touto cestou. Keby som prišiel so zákonom, mohol by byť zmetený zo stola. Preto som zvolil postupnosť a začneme tvoriť koncept takéhoto zákona. Toto je jedna z ciest pre budúcnosť. Keď sa stretne s pochopením to, že kultúra nie je stratová vec, tak treba motivovať právnické osoby, bohatých ľudí, aby za odplatu, nejaké úľavy, benefity dávali peniaze do kultúry. Hľadám spojencov a avizoval som ministrovi školstva, že to isté by samozrejme mohlo platiť aj pre oblasť športu.

Kultúra je nesporne jednou z možností pre štát na získanie prestíže a aj bohatstva. Ako je Slovensko podľa Vás na tom vo využívaní zdrojov z kultúry?

Využívanie zdrojov z kultúry na získavanie prestíže v zahraničí nie je zlé, ale mohlo by to byť lepšie. Viackrát som sa o tom rozprával s ministrom zahraničných vecí (Miroslav Lajčák, pozn. redakcie), že relatívne malé navýšenie prostriedkov do našich Slovenských inštitútov, do prezentácie slovenskej kultúry v zahraničí by veľmi významne pomohlo v oslovovaní zahraničnej verejnosti. Nejde len o to pýšiť sa naším umením. Vnímam to ako dôležitý politický prostriedok získavania spojencov v zahraničí. Dobré umenie totiž dokáže vytvárať hlbšiu väzbu. Vždy môže nastať kritická situácia, keď budeme potrebovať, aby sa nás niekto v zahraničí zastal, zdvihol hlas.

Dobré meno v zahraničí môže robiť krajine aj výrobok, dizajn. Aká je situácia so začlenením súčasného kvalitného dizajnu od slovenských tvorcov do masovej výroby? Existuje ekonomicko-hospodárska podpora zo strany štátu?

Keď sa pozriem tri roky späť, tak poviem, sme na tom o veľa, o veľa lepšie, lebo nebolo nič. My sme prvýkrát v roku 2012 dali pripraviť mapovaciu štúdiu. Na jej základe bola v spolupráci s ministerstvom hospodárstva pripravená stratégia rozvoja kreatívneho priemyslu. Existuje k nej aj akčný plán, ktorý obsahuje aj náčrt potrebných legislatívnych zmien. Zároveň sa podarilo - presadiť, že na rozvoj kreatívneho priemyslu sme získali na obdobie 2014 - 2020 európske zdroje vo výške 270 424 175 eur. Prioritná os č.3: Mobilizácia kreatívneho potenciálu v regiónoch je súčasťou Integrovaného regionálneho operačného programu a do rozvoja v tejto oblasti tak nebude zapojený iba štát, ale aj kraje, krajské mestá a kultúrny a kreatívny sektor. Účastníkom kreatívneho priemyslu môže byť široká škála tvorcov, od výrobcov tradičných ľudovoumeleckých výrobkov, cez módnych návrhárov až po filmárov. Na to, aby bol napríklad módny tvorca alebo autor počítačových hier súčasťou kreatívneho priemyslu, je potrebné zabezpečiť, aby niekto jeho tvorbu vyrábal a predával.

"Súkromné firmy podporujú väčšie i menšie kultúrne inštitúcie alebo podujatia. Podporovali by samozrejme viac, keby mohli využiť zákon o sponzoringu. Verím, že v dohľadnej budúcnosti bude realitou."

Pamiatky sú základom našej kultúry. Aká je situácia na Slovensku v oblasti ochrany pamiatok? V čom vidíte hlavné problémy?

Chýbajú zdroje. Myslím si, že roky funguje relatívne dobre nastavený systém ochrany, kontroly, identifikácie toho, čo je v akom stave. Dobrú prácu robí celá sústava pamiatkových úradov. V istej chvíli k tomu dosť dobre začal prispievať grantový systém ministerstva kultúry Obnovme si svoj dom. Problém je naozaj v tom, že máme veľa pamiatok, množstvo v zanedbanom stave a vlastníci na to nemajú prostriedky, sú odkázaní na podporu – musia skladať zdroje z ministerstva kultúry, z nórskych fondov, niekedy o pomoci rozhodne účelovo vláda. Niečo prispievajú vyššie územné celky alebo mestá, ak sú vlastníkmi. Za posun by som považoval, keby bola vôľa dať väčšie zdroje. Možno k tomu prispeje aj to, že grantový systém ministerstva kultúry sa od roku 2016 zmenší o zdroje, ktoré pôjdu do Fondu na podporu umenia určené na literatúru, výtvarné umenie a divadlo. De facto zostane hlavne program Obnovme si svoj dom, čiže pamiatky. Potom sa ministerstvo bude môcť viac koncentrovať na túto problematiku a viac žiadať zdroje na obnovu pamiatok.

Čo v prípadoch, ak súkromný vlastník pamiatku zanedbáva?

Je to citlivá vec. Ak raz niekto vlastní, do istej miery je nielen jeho zodpovednosťou, ale aj jeho právom nakladať so svojím vlastníctvom. Sú možnosti a možno by sa mali ešte sprísniť, ako predísť zničeniu pamiatky. Pokiaľ ide o vzácnu národnú kultúrnu pamiatku, tak pri ohrození by mohlo prísť k nejakej forme vyvlastnenia. Ale, je to veľmi, veľmi citlivá vec. Dá sa zneužívať.

Nepomohla by hrozba sankcií?

Kto to objektívne posúdi? Z objektívnych dôvodov sa môže niekto dostať do finančných problémov a ešte mu uvalíte sankciu... V zásade by pomohlo viac verejných zdrojov.

V poslednom období sa do popredia dostal rozvoj tzv. živej nekomerčnej kultúry. Mohli by ste priblížiť filozofiu jej podpory zo strany ministerstva kultúry?

Súčasná kultúra by sa dala rozdeliť na štátnu, respektíve kultúru, ktorá sa vyvíja a vytvára v inštitúciách štátnych, regionálnych alebo mestských a potom na kultúru neštátnu tvorenú umelcami ako jednotlivcami, rôznymi združeniami. Pre túto časť kultúry bol dominantne vždy určený grantový systém, samozrejme aj pre regionálne inštitúcie. Práve Fond na podporu umenia má viesť aj k finančnému posilneniu tejto podpory, ale aj k tomu, že o jej rozdeľovaní rozhodnú samotní zástupcovia kultúrnej obce. Posúva sa to z hľadiska distribúcie a spravovania smerom k prijímateľom, tvorcom. Myslím si, že je to správny trend. Na pleciach štátu samozrejme zostáva zabezpečiť financie. Táto sféra je veľmi živá, žije si vlastným životom, ale vždy, u nás aj v západnej Európe, je odkázaná na verejné zdroje, ktoré sú poskytované formou fondov, štipendií zo štátnych aj súkromných zdrojov. Aj u nás sú už formy súkromnej podpory, ako súťaže Anasoft či Maľba, grant Viac umenia a ďalšie. Súkromné firmy podporujú väčšie i menšie kultúrne inštitúcie alebo podujatia. Podporovali by samozrejme viac, keby mohli využiť zákon o sponzoringu. Verím, že v dohľadnej budúcnosti bude realitou.

Zhovárala sa redaktorka domáceho spravodajstva Tatiana Majerská