Slovensko má byť na čo hrdé, myslí si Bugár o manifestácii

"Máme sviečkovú manifestáciu v roku 1988, november 1989, vstup do EÚ a NATO. To sú momenty, ktoré musíme mladým vštepiť do hlavy," povedal s tým, že na rozdiel od starých členských štátov EÚ si my ešte pamätáme, ako sme museli bojovať o slobodu a čo tu bolo pred rokom 1989. "Preto môžeme aj dnes oveľa citlivejšie reagovať na potláčanie ľudských práv," konštatoval.

Súvisiace:

Manifestácia mala podľa predsedu ÚPN vplyv na pád režimu

Bratislava si pripomenie výročie sviečkovej manifestácie

Máme obrovské resty vo výučbe novodobej histórie

Dnes mladí podľa Bugára už nevedia, ako to bolo pred rokom 1989. "Základné informácie nedostanú ani v školách. Máme obrovské resty vo výučbe novodobej histórie. Mladí nevedia, že išlo o tvrdý zápas, ktorý vyžadoval veľkú odvahu," uviedol Bugár s tým, že by sme potrebovali viac vyzdvihnúť ľudí, ktorí sa nebáli vzoprieť bývalému režimu.

Sviečková manifestácia v roku 1988 bola podľa Bugára momentom prekvapenia. "Každý už vtedy vedel, že buď sa prispôsobí, alebo bude mať obrovské problémy. Veľa ľudí si dnes nepamätá, že učitelia nesmeli chodiť do kostola. Moju manželku tiež upozorňovali, že ak bude chodiť ako učiteľka do kostola, vyhodia ju zo školy. Preto sme chodievali vždy do iného kostola," zaspomínal si Bugár.

Bugár vyzdvihol, že sviečková manifestácia bola prvým verejným vzoprením sa totalite. "Ľudia bojovali nielen za náboženské, ale aj občianske práva. Bolo to vtedy veľmi odvážne, pretože nikto nevedel, ako sa to môže skončiť. Ich aktivita bola potlačená silou. Vodnými delami, húkajúcimi autami, ktoré vrážali do davu. Ich prejav však boli odvážny. Ukázal, že v spoločnosti existuje zdravé jadro. Na Slovensku to bola predzvesť zmeny," povedal.

Na manifestáciu prišlo približne 3500 ľudí

Bratislavská sviečková manifestácia z 25. marca 1988 vstúpila do dejín ako jeden z najvýznamnejších verejných prejavov odporu voči komunistickému režimu v bývalom Československu.

Manifestáciu za náboženské slobody a ľudské práva zorganizovali ľudia z prenasledovaných katolíckych spoločenstiev. Požadovali vymenovanie katolíckych biskupov pre neobsadené slovenské diecézy, úplnú náboženskú slobodu a tiež dodržiavanie ľudských práv. Tým pôvodne náboženské podujatie získalo širší občiansky rozmer.

Na manifestáciu na Hviezdoslavovo námestie prišlo približne 3500 ľudí, ďalšie tisíce boli v priľahlých uličkách. Počas zhromaždenia neodzneli žiadne prejavy, manifestujúci vyjadrili svoj odpor horiacimi sviečkami a modlitbami. Štátna polícia reagovala násilím, proti manifestujúcim použila obušky a vodné delá. Desiatky ľudí vrátane tých, ktorí sa v centre Bratislavy ocitli náhodou, zatkli a dlhé hodiny vypočúvali.