Dávka chudobným za prácu je v poriadku, súd zverejnil dôvody

Z odôvodnenia vyplýva, že dávka v hmotnej núdzi podmienená vykonávaním menších obecných služieb neodporuje ústave. K tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudkyňa Ľudmila Gajdošíková.

Návrh podali v decembri 2013

Skupina 30-tich poslancov podala návrh v decembri 2013, pretože podľa nich je v rozpore s Ústavou SR, ak je dávka v hmotnej núdzi viazaná na výkon práce. V úvode poukazujú, že dávka v hmotnej núdzi je určená vo výške 61,6 eura.

Právo poberať túto dávku je však ohraničené z pohľadu navrhovateľov protiústavným znením paragrafu zákona o hmotnej núdzi, ktorý poberanie dávky v hmotnej núdzi pre každého plnoletého člena domácnosti podmieňuje vykonávaním nejakej práce, napríklad menších obecných prác pre obec, dobrovoľníckej činnosti alebo prác na predchádzanie mimoriadnej situácii v rozsahu 32 hodín mesačne, a to takým spôsobom, že dávka v hmotnej núdzi sa zníži o sumu 61,60 eura za každého plnoletého člena domácnosti, ktorý sa nezúčastňuje na uvedených prácach.

Odporúčame:

Povinnosť odpracovať si 'almužnu' ostáva, Fico to uvítal

Opozícia napadne minimálny dôchodok na ústavnom súde

Poslanci videli svojvôľu a diskrimináciu

Podľa poslancov z napadnutých ustanovení zákona o hmotnej núdzi vyplýva, že obec je tým subjektom, ktorý rozhoduje o ponúknutí práce v rozsahu 32 hodín mesačne poberateľovi dávky v hmotnej núdzi.

Zákon o hmotnej núdzi neustanovuje povinnosť obce ponúknuť prácu všetkým poberateľom dávky v hmotnej núdzi a neustanovuje ani žiadne kritériá, na základe ktorých by mala obec rozhodovať o tom, komu prácu ponúkne a komu nie. Z toho navrhovatelia vyvodzujú, že napadnutý zákon vytvoril priestor na úplnú svojvôľu, komu práca bude ponúknutá a komu nie.

Dôsledkom je priama diskriminácia a nerovnaké zaobchádzanie. Nerovnaké zaobchádzanie sa podľa navrhovateľov prejaví v tom, že jeden poberateľ si bude musieť základnú dávku v hmotnej núdzi odpracovať a iný poberateľ si tú istú dávku nebude musieť odpracovať.

Vyžadovanie aktívnej participácie neprekáža

V odôvodnení nálezu sa okrem iného uvádza, že ÚS SR pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že právo na pomoc v hmotnej núdzi, ktoré je potrebné na zabezpečenie základných životných potrieb, treba vykladať ako príkaz právnemu štátu poskytnúť reálnu možnosť každému, kto sa ocitne v stave hmotnej núdze, zaistiť pomoc aspoň na zabezpečenie minimálnych životných potrieb, ktorými sa rozumejú jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie.

Z pohľadu ústavného súdu však nie je v rozpore s ústavným príkazom vyžadovať aktívnu participáciu osôb na zabezpečovaní ich základných životných potrieb, pokiaľ požadované činnosti nebudú neprimerané, neodôvodnené alebo zbytočne zaťažujúce.

Zákon o hmotnej núdzi požaduje výkon činností v rozsahu najviac 32 hodín mesačne, pričom prioritne ponecháva aktivitu na potenciálnom poberateľovi dávky (dobrovoľnícka činnosť), a až následne je dotknutá osoba povinná podriadiť sa ponuke na výkon menších obecných služieb, ktoré mu budú ponúknuté.

Pre posúdenie proporcionality takejto požiadavky je relevantné, že zákonodarca z tejto povinnosti vyňal osoby, ktoré sa nemôžu plnohodnotne zúčastniť na výkone požadovaných činností z objektívnych a zákonom predpokladaných dôvodov, akými sú napríklad vek, invalidita, zlý zdravotný stav, starostlivosť o závislého člena rodiny, atď.

Požiadavka je hraničná, ale akceptovateľná

Podľa ÚS SR treba mať na pamäti, že osoba, ktorá bude vykonávať požadované činnosti, bude zväčša vnímať svoju prácu ako prostriedok zárobku či svojej užitočnosti a socializácie, a nie ako právny mechanizmus ochrany pred krátením dávky, ako to účelovo (politicky) vnímajú navrhovatelia.

Ak cieľom napádanej právnej úpravy bolo zvýšiť efektivitu a adresnosť poskytovania štátnych finančných prostriedkov, aktivovať občanov v hmotnej núdzi a posilniť ich motiváciu pracovať, prvoradá je pozitívna motivácia takýchto osôb na výkon požadovaných činností.

Súd konštatuje, že požiadavka na výkon menších obecných služieb nezakladá pracovnoprávny vzťah. Ústavný súd ju považuje síce za hraničnú, ale ústavne ešte stále akceptovateľnú, najmä z hľadiska jej účelu a cieľa, ktoré treba rešpektovať, pretože v súčasnej dobe sú skutočne relevantné.

Dodáva, že požadované menšie obecné služby vykonávané potenciálnymi poberateľmi dávky by mali smerovať k verejnému prospechu a blahu obce a celej jej komunity, teda aj tej riadne zamestnanej, z ktorej príjmov sa vytvárajú finančné prostriedky pre uvedené dávky.

Ide o verejný záujem

Vychádzajúc z uvedenej argumentácie ústavný súd konštatuje, že požiadavka výkonu menších obecných služieb ako podmienky na poskytnutie dávky v hmotnej núdzi obstála v teste ústavnosti v plnom rozsahu, pretože napadnutá právna úprava nie je prejavom svojvôle zákonodarcu, lebo sleduje legitímny cieľ vo forme verejného záujmu.

Uvedené závery nepreukázali ani porušenie ústavného princípu rovnosti, čo znamená jednak vylúčenie svojvôle pri odlišovaní subjektov a práv, pričom sa neporušuje ani zákaz diskriminácie.

Ústavný súd sa zaoberal aj námietkou sťažovateľov, že napadnuté ustanovenia sú diskriminačné. Pri skúmaní požiadaviek vyplývajúcich z diskriminačného testu ÚS SR konštatuje, že napadnuté ustanovenia zákona o hmotnej núdzi svojou podstatou nesmerujú proti určitej vymedzenej skupine, ale ich účinky sa dotýkajú homogénnej skupiny osôb, potenciálnych poberateľov dávky v hmotnej núdzi, ktorí spĺňajú podmienky ustanovené zákonom o hmotnej núdzi.