Svet si pripomína koniec druhej svetovej vojny

Ako povedal pre agentúru SITA historik z Ústavu pamäti národa Branislav Kinčok, keďže pri tomto akte nebol prítomný žiaden zástupca Sovietskeho zväzu, tak sa na jeho naliehanie kapitulačný obrad zopakoval v Berlíne v noci na 9. mája 1945.

Z tohto dôvodu sa v bývalom Sovietskom zväze a podobne aj v súčasnom Rusku oslavuje Deň Víťazstva (Den Pobedy) až 9. mája.
Boľševický režim vyšiel ovenčený gloriolou

Porážka nacistického Nemecka predstavuje podľa historika v svetových a slovenských dejinách významný medzník. V prvom rade bola definitívne porazená nemecká vojnová mašinéria a nemecký nacizmus s jeho zločineckou ideológiou rasovej výnimočnosti a územnej expanzie.

„Naopak, podobne zločinecký režim – boľševický, vojnu prežil a Sovietsky zväz zosobnený v postave generalissima Stalina z nej vyšiel ovenčený gloriolou víťaza a rozhodujúcej sily v porážke nacizmu,“ povedal s tým, že na konci druhej svetovej vojny sa zásadným spôsobom zmenilo aj rozloženie síl na medzinárodnej politickej scéne.

Multipolárny svet postupne nahradil bipolárny, ktorý predstavovali dve nové superveľmoci – USA a ZSSR. Postupne došlo k rozdeleniu starého kontinentu, pričom väčšina strednej a juhovýchodnej Európy pripadla Sovietskemu zväzu a vytvorila základ jeho budúcej sféry vplyvu.

„Práve pod taktovkou oboch superveľmocí dospel svet onedlho k ďalšej vojne, ktorá dostala pomenovanie Studená,“ konštatoval historik.
Vo vojne zahynulo 60 miliónov vojakov a civilistov

Druhá svetová vojna sa považuje podľa Kinčoka za najväčší vojenský konflikt aj z hľadiska počtu obetí. Zahynulo v nej takmer 60 mil. vojakov a civilistov, čo bolo oproti prvej svetovej vojne takmer trojnásobok.

„Zmenil sa však pomer civilných a vojenských obetí. Zatiaľ čo v prvej svetovej vojne bol počet obetí z radov vojakov vyšší ako počet civilistov, v druhej svetovej vojne sa tento pomer zmenil v prospech civilných obetí. Vojna sa už neviedla len na bojiskách ale aj v zázemí a jednotlivé bojujúce strany sa snažili zlomiť morálku protivníka prostredníctvom civilného obyvateľstva,“ upozornil historik.

Najväčšie straty na životoch v zázemí spôsobilo podľa neho hromadné nasadenie letectva proti európskym mestám (kobercové nálety) a plánovaná a prepracovaná genocída na jednotlivých skupinách civilného obyvateľstva.
Trauma z Mníchova hnala Eduarda Beneša do náručia Stalina

Ešte pred samotným koncom vojny bolo podľa historika jasné, že Slovensko sa stane súčasťou obnovenej ČSR, išlo len o to, v akej forme. „Otázkou zostávalo i to, aký bude mať nová republika charakter a aké bude jej miesto v povojnovej Európe. Kontroverznú úlohu tu zohrali exiloví politickí predstavitelia na čele s Eduardom Benešom, ktorého trauma z Mníchova hnala do náručia Stalina,“ povedal s tým, že ukázala to už vzájomná československo-sovietska zmluva z roku 1943, ktorá jasne naznačovala budúce smerovanie Československa.

Toto sa plne potvrdilo na jeseň roku 1944, keď na územie Slovenska začali od východu prenikať prvé jednotky sovietskej armády.

Na jednej strane príchod sovietskych vojsk na územie Slovenska priniesol podľa Kinčoka oslobodenie od nacistickej okupácie, teroru, rasových perzekúcií. Priniesol aj návrat južných území okupovaných Maďarskom.

„Nové pomery však sotva môžeme chápať ako prinesenie politickej slobody a nezávislosti. Príchodom sovietskych vojsk sa Československo dostalo do vplyvu novej mocnosti, ktorej režim bol despotický a voči vlastnému obyvateľstvu neuveriteľne surový. Ako prví negatívne dôsledky nového režimu pocítili desaťtisíce československých občanov odvlečených do sovietskych gulagov. Predpokladať udržanie demokracie a slobody pod takýmto novým hegemónom bolo chimerické,“ konštatoval.

Hlavým predpokladom nastolenia komunistického režimu v ČSR sa stala podľa Kinčoka prítomnosť sovietskych vojenských zložiek na jeho území. Nič na tom nezmenil ani fakt, že sovietske vojská k 1. decembru 1945 Československo opustili.

Aj naďalej tu zostali pôsobiť sovietske bezpečnostné zložky. Tie mali v Československu podobné úlohy, ako v ostatných obsadených krajinách strednej a juhovýchodnej Európy – pomáhať pri nastoľovaní komunistických režimov.

Pripomenul, že ešte v auguste 1968 zdôvodnil Leonid Brežnev sovietsku inváziu do ČSSR Dubčekovi nasledovne: „Naši vojaci došli za vojny až ku Labe a tam je teraz i naša, sovietska hranica ... V mene mŕtvych z druhej svetovej vojny (...) sme teda plne oprávnení poslať k vám svojich vojakov...“ Pochopiteľne však, pôsobili tu podľa historika aj domáce faktory – aktivita domácich komunistov a ich sympatizantov a v neposlednom rade aj neschopnosť nekomunistických strán a pasivita obyvateľstva.