Mňahončák: Hrať v rusínčine? Jedine po drile u logopédky

Rodný jazyk sa v našom prostredí chápe ako prvý naučený jazyk. No nie je to žiadne pevné pravidlo. Sú krajiny, kde sa pod materinským jazykom rozumie reč, ktorou človek hovorí najviac alebo ju ovláda najlepšie. Vy ste rástli v rusínsko-slovensko-šarišskom prostredí. Ako ste vnímali tieto tri jazyky?
Rodičia sú Rusíni, takže po nich som Rusín aj ja. Ešte pred mojím narodením sa presťahovali z rodných dediniek do Zborova, kde som vyrastal. V Zborove sa však po rusínsky, či po rusnacky nerozpráva, len po šarišsky a po slovensky. V detstve som teda prišiel do kontaktu so všetkými troma jazykmi. So slovenčinou doma a v škole, so šarištinou tam, kde sme bývali, a s rusínčinou u oboch babiek – v Petrovej a v Jedľovej, kam som chodieval na prázdniny.

Ako hovorili vaši rodičia doma?
Po slovensky. Takto hovorili aj so mnou.

Po rusínsky nie?
Nie, lebo to vyplynulo zo situácie. Moji rodičia už ochodom na strednú a vysokú školu prešli do slovenského prostredia. Neskôr sa po škole rozhodli presťahovať do Zborova, kde dostali prácu. Keďže obaja boli na vedúcich postoch – otec bol dlhé roky predseda družstva – v zamestnaní museli hovoriť po slovensky, navyše v Zborove bolo slovensko-šarišské prostredie, preto sa aj u nás doma rozprávalo po slovensky. Rodičia sa celý život snažili naučiť aj po šarišsky, ale celkom sa im to aj tak nepodarilo. Takže ak na nich niekto hovoril po rusnacky, hovorili aj oni po rusnacky, ak po šarišsky, hovorili aj oni po šarišsky.

Vaše kontakty s rusínčinou boli teda najintenzívnejšie so starými rodičmi.
Áno, ja som síce po rusnacky nehovoril, ale veľa som počúval rusnačtinu či rusínčinu u oboch babiek cez letné prázdniny. U jednej babky sa bišiduvalo a u druhej besedovalo... S rusínčinou som však pichádzal do kontaktu aj tak, že sme vždy v nedeľu počúvali v rozhlase vysielanie v rusínčine alebo v ukrajinčine.

Hovoríte dnes niekde ešte po rusínsky?
Starých rodičov už nemám, takže v rodine niet s kým. A inak – keď sa stretnem s niekym, kto hovorí po rusnacky, alebo s kamarátmi, vtedy tak hovorím, ale jedine zo žartu.

Viete si predstaviť, že by ste hrali v rusínčine?
V rámci humoru áno. Keby šlo o nejaký projekt, že by sme si z toho strieľali. Ale vážne asi nie, lebo to by znamenalo sťahovať sa znova na východné Slovensko.

Ak ste povedali, že si takéto hranie neviete predstaviť – je to konkrétne vo vašom prípade, alebo si neviete predstaviť trebárs Shakespera v rusínčine?
Nie, so Shakespearom problém nemám. Skôr to myslím tak, že by muselo ísť o projekt, kde by sme si robili srandu z toho, ako ovládam túto reč. Je to podobné, ako s češtinou v Čechách. Keď som tam robil, bola to tvrdá drina u logopédky. Ja si ako profesionál nedovolím robiť niečo na polovicu.

Rusíni, najmä mladí, sa veľakrát ostýchajú hovoriť po rusínsky. Aké to môže mať podľa vás dôvody?
Skôr záleží na tom, aké majú títo ľudia skúsenosti. Možno sa niekomu vysmiali spolužiaci v škole, lebo mal v slovenčine napríklad veľmi silný prízvuk. Potom sa možno snažil naučiť čo najlepšie po slovensky a svoj rodný jazyk akoby nevedomky "zahodil", aby mu neovplyvňoval slovenčinu. Dôvody môžu byť naozaj veľmi rôzne.

Rusínski rodičia dnes v drvivej väčšine volia pre svoje deti slovenskú školu, ide im o to, aby ich deti zvládli hlavne slovenčinu a svetové jazyky. Často argumentujú tým, na čo by im bola rusínčina do budúcna.... Myslíte si, že títo rodičia idú proti sebe?
Neviem, či sa dá povedať, že idú proti sebe. Naozaj je to otázka uplatnenia do budúcnosti. Rusínčina je im – aj keď to nechcem povedať, lebo to nie je pravda – akoby zbytočná. Ak totiž hovoria rusínčinou od narodenia a poznajú ju, načo ju ešte majú študovať. Radšej chcú čas venovať svetovému jazyku, ktorý sa im zíde viac, keď sa budú chcieť uplatniť. Možno to tí rodičia vidia z takéhoto pohľadu.

Avšak s rusínčinou sa deti automaticky učia aj azbuku, ktorá im môže byť prínosom, ak by sa raz chceli naučiť povedzme po rusky. Nie je to trocha úzke videnie myslieť si, že rusínčina neprispieva k budúcemu uplatneniu detí v živote?
Tento problém však treba vidieť ešte z inej strany. Tu totiž nie je chyba na strane rodičov. Pretože situácia, za akej sa tu zatvárajú rusínske školy, nevzniká tým, ako sa správajú rodičia, ale v dôsledku toho, akú tu majú podporu menšiny od štátu. Takže rodičia sú vlastne závislí od situácie vytvorenej týmto štátom. Nechať to len na nich je mylné. Oni sa len prispôsobili stavu úmerne tomu, ako ju vytvoril štát.

Rusínsky jazyk pomaly vymiera. Prepočty podľa klesajúceho počtu mladých, ktorí ním hovoria, dospeli k odhadom, že možno do pol storočia zanikne. V čom by ste videli záchranu?
Keďže rusínske školy miznú, skôr by mohla byť podľa mňa cesta založiť na slovenských školách niečo ako krúžky rusínčiny. Lenže – keď sa pozriete na dediny na východe, tie doslova vymierajú, mladí idú do miest. Skôr je to teda o tom nezachraňovať len samotnú reč, ale udržať vôbec ľudí v tamojšom prostredí. Pretože ak ja odídem z Jedľovej do Londýna, rusnačtina mi tam nebude na nič. Je to o tom, že zachraňujme spôsob života ľudí na východe a oni si už svoju reč udržia. Ale ak vymizne stará generácia, obce tam zostanú úplne mŕtve.

Zhovárala sa Táňa Rundesová
www.cemerica.sk

Vizitka
Martin Mňahončák pochádza zo Zborova v Bardejovskom okrese. Absolvoval VŠMU, kde boli jeho pedagógmi Božidara Turzonovová a Vladimír Strnisko. Bol zakladajúcim členom Túlavého divadla, hosťoval v SND aj v Štúdiu L + S. Spolupracuje s rozhlasom, televíziou a filmom. Bol členom Moravského divadla v Olomouci, Východočeského divadla v Pardubiciach, hosťoval v Mestských divadlách pražských, hral aj v Londýne v Blumsburry Theatre. Založil si vlastné zájazdové divadlo Kumšt Production so Zuzanou Bichlovičovou. Hráva v Divadle Aréna, Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava a v Divadle v podpalubí.