Dušičky rozžali cintoríny, myslíme na tých, ktorí zomreli

Na Slovensku si v nedeľu pripomíname Sviatok všetkých svätých, ktorý je zároveň dňom pracovného pokoja. O deň neskôr, 2. novembra, je Pamiatka zosnulých. Ide o sviatky, ktoré už stáročia slávi katolícka cirkev. Na Slovensku je zvykom počas týchto dní navštevovať cintoríny a hroby svojich príbuzných. Tie sú vyzdobené vencami a kvetmi, horia na nich sviece. Vence a kvety vyjadrujú úctu a uznanie životu tých, ktorí už nie sú medzi nami.

Dušičky, čo je spoločné ľudové pomenovanie Sviatku všetkých svätých a Pamiatky zosnulých, zaviedli ako cirkevnú slávnosť v 10. storočí v ráde benediktínov vo Francúzsku. O niekoľko storočí sa už slávila spomienka na zosnulých v celej západnej cirkvi. Agentúru SITA informovala etnologička Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici Petronela Rágulová.

V noci mŕtve telo strážili, bdeli pri ňom

Sviatok má podľa nej pôvod v dávnej minulosti. "Ešte pred príchodom kresťanstva praktizovali takmer všetky národy rituály zamerané na oslavu a priklonenie si mŕtvych predkov, tzv. manistické obrady. Kultu predkov dalo nový význam kresťanstvo, ktoré učí o tom, že človek sa rodí spolu s nesmrteľnou dušou. Katolíci veria, že duša sa po smrti očisťuje utrpením v očistci. Žijúci ľudia môžu dušiam pomôcť modlitbami, obetami, získavaním odpustkov, a tak ich vyslobodiť z očistcových múk," vysvetlila.

Duša je podľa etnologičky Rágulovej chápaná ako nehmotná podstata človeka. Kedysi si ju ľudia predstavovali ako biely obláčik či bielu holubicu, vtáčika, svetielko. Ako ďalej informovala, "keď človek umrie, ostáva vraj istý čas duša v prítomnosti tela, až neskôr sa od neho vzdiali". V časoch, keď ľudia bývali v dreveniciach a chudobných obydliach verili, že gazda, ktorý prvý postavil príbytok, stále na danom mieste prebýva. "Niekedy sa môže vteliť do hada alebo lasice, pričom had je neškodný a nesmie sa zabíjať. Prebýva pod prahom alebo pod pecou," priblížila.

Revenantom sa mohol stať samovrah, utopenec, šestonedieľka či nepokrstené deti

Ako ďalej etnologička vysvetlila, v minulosti ľudia umierali doma, nie v nemocniciach či domovoch pre dôchodcov. "Preto bolo súčasťou pohrebu aj obriadenie mŕtveho, obliekanie, zhotovenie truhly, preloženie do nej či úprava tela. Keď zvonili zvony, ľudia v dedine prestali pracovať a pomodlili sa za dušu zomrelého. V noci mŕtve telo strážili, bdeli pri ňom," popísala zvyky z minulosti. Smrť ľudia chápali ako prirodzenú súčasť života, no v prístupe k mŕtvemu bolo cítiť strach i snahu nakloniť si ho.

"Ak zomrel zlý človek, alebo ak došlo k násilnej smrti či k vražde, ľudia sa obávali, že zosnulý môže žijúcim ľuďom škodiť," uviedla pre agentúru SITA Rágulová. Viera, že po smrti sa duša človeka vracia do prostredia, kde žila, sa podľa Petronely Rágulovej odborne volá revenantizmus, pričom revenantom sa mohol stať samovrah, utopenec, šestonedieľka, nepokrstené deti.

Ľudia kedysi starostlivo pristupovali i k pohrebu slobodného mládenca a slobodnej dievky. Pohreb bol akousi posmrtnou svadbou. V minulosti mali niektoré národy dokonca taký zvyk, že ak zomrel významný muž, usmrtili jednu otrokyňu a pochovali ju spolu s ním. Rituál vychádzal z predstavy, že i po smrti má človek biologické potreby. Preto i naši slovanskí predkovia dávali na hroby potraviny a nápoje. "Ak sa mŕtvym nevyhovelo, mohli sa stať revenantmi, ktorí škodili živým ľuďom," upozornila etnologička.

Svet živých a svet mŕtvych

V stredoveku ľudí pochovávali výlučne v blízkosti kostolov, miesta pochovávania boli označené krížom na znamenie očakávaného vzkriesenia a celý cintorín bol pokladaný za bohoslužobný priestor. Cintoríny boli obohnané múrmi alebo plotom, ktoré oddeľovali svet živých a svet mŕtvych a zároveň svet svetský od sveta posvätného.

Po vkročení na cintorín sa mal preto človek správať úctivo, poznamenala Petronela Rágulová s tým, že nemohol nahlas rozprávať, smiať sa, fajčiť, odpľúvať si, čo bolo chápané ako znesvätenie miesta. "Privilegované vrstvy pochovávali priamo v kostoloch do krýpt, veľa sa ich nachádza v kostoloch v okresoch Považská Bystrica, Púchov a Ilava," priblížila pre agentúru SITA.

Kedysi ľudia ozdobovali hroby ihličnatou čečinou a ručne vyrábanými kvietkami či vencami. Kvety vyrábali z krepového papiera, pričom farbu volili podľa veku pochovaného. Deťom na hrob dávali biele či ružové, starším ľuďom modré alebo fialové. Zapaľovať sviečky na hrob chodili až v novembri, na cintoríne sa zišla celá rodina.

Kríž, znak utrpenia a smrti, sa stal znakom víťazstva v Kristovom zmŕtvychvstaní

Preto kresťania každý hrob svojich príbuzných označujú znamením kríža. Znakom kríža označovali hroby svojich blízkych aj prví kresťania. Spočiatku však vychádzali z tradície predkresťanskej, ktorá tiež vyjadrovala istú nádej, že človek žije aj po smrti a že smrťou odchádza do prístavu nového, záhrobného života. Na mnohých hroboch z predkresťanskej éry sa objavuje napríklad znak kotvy, ktorý mal naznačiť, že zosnulý už došiel do prístavu v záhrobnom živote. Kresťania prevzali tento symbol, pričom však urobili malú grafickú úpravu. Pod okom kotvy urobili priečnu čiaru, čím vlastne vznikla podoba kríža.

Kresťanský spisovateľ Tertulián koncom druhého storočia píše, že kresťania vykonávali výročnú spomienku na zomrelých. Zhromažďovali sa pri výročnej slávnosti smrti mučeníka okolo jeho hrobu ku spoločnej oslave v presvedčení, že mučeník hneď po svojej smrti vstupuje do Božej slávy. Veriaci si nielen spomínali na svojich zosnulých, ale zároveň sa za nich modlili a prosili aj privilegovaných svätcov, za ktorých vždy považovali mučeníkov, aby sa za nich prihovárali u Boha. Prví kresťania mali cintoríny ako azylové miesta, kde mohli nerušene vykonávať kult. Cintoríny boli chránené štátnym zákonom ako posvätné miesto, preto prví kresťania mohli v istom zmysle celkom slobodne rozvíjať svoje myšlienky a náboženské presvedčenie. Zákon zároveň umožňoval chudobným združovať sa v pohrebných bratstvách, čo v hojnej miere využívali aj prví kresťania, ktorí takto združení mohli vlastniť aj určitý majetok, čiže cintoríny a budovy, ktoré boli na nich postavené. Veľký počet katakomb v Ríme aj v iných mestách je toho jasným dôkazom.

V 10. storočí svätý Odilo, ktorý bol opátom v benediktínskom kláštore v Cluny, určil, aby sa pamiatka na zosnulých slávila vždy 2. novembra, čiže deň po Sviatku všetkých svätých, a to vo všetkých kláštoroch jeho rehole. To sa potom rozšírilo do celej katolíckej cirkvi. Sviatok všetkých svätých bol ustanovený vtedy, keď bol v Ríme vysvätený pohanský chrám Pantheon, postavený v roku 27 pred Kristom ako chrám pre všetkých rímskych bohov. Postupom času sa vyvinula tradícia, v ktorej veriaci 1. novembra oslavovali všetkých svätých, čiže oslávenú cirkev v nebi, a následne 2. novembra si pripomínali zosnulých, ktorí ešte nie sú v stave oslávenia, ale v stave očisťovania, čiže v očistci, a potrebujú modlitby a prosby veriacich, aby mohli dosiahnuť plné oslávenie v nebi.