Pred dvadsiatimi rokmi skončila vojna v Bosne a Hercegovine

Tri roky bol každý deň neustále hladný. "Nie preto, že by nebol dostatok stravy, ale zo strachu, že vás hocikedy zastrelí snajper, alebo vám granát odtrhne ruku alebo nohu," takto si na obliehanie Sarajeva počas vojny v Bosne a Hercegovine od mája 1992 až do Daytonskej zmluvy v novembri 1995 spomína Harun Hodžič.

Stačilo podľa neho vyjsť cez tajný tunel zo Sarajeva do časti, ktorú kontrolovala bosnianska armáda a už len pocit slobody postačoval na to, aby sa nasýtil. "Stačilo sa na jedlo iba pozrieť a už ste neboli hladní," opísal svoje pocity. Tunel, ktorý je dodnes prístupný, dostal preto príznačný názov - Tunel slobody. "Vtedy nám dodával nádej a silu," uviedol Harun.

V tej dobe mal 20 rokov a velil jednému z plukov bosnianskej armády. Tá bojovala proti srbským jednotkám, ktoré obkľúčili Sarajevo. Trikrát ho zranili. Do armády vstúpil dobrovoľne. "Vtedy nešlo o vek. Kto sa na to cítil, išiel bojovať," poznamenal.

Ako priblížil, po obsadení Sarajeva z mesta zmizli potraviny, lieky, zásoby aj munícia. "Obyvatelia nemali nič, tak prišli s nápadom vykopať tunel," vysvetlil Harun s tým, že na ňom pracovali štyri mesiace a štyri dni spolu s bosnianskou armádou a baníkmi. Viedol pod letiskom, ktoré kontrolovali sily mierovej operácie OSN v Bosne a Hercegovine (UNPROFOR). Spájal časť Dobriňa s Butmirom, ktorý kontrolovali Bosniaci.

Na letisko sa dovážala humanitárna pomoc, napríklad aj konzervy, ktoré zostali ešte z čias vietnamskej vojny. "Mal som 20 rokov a jedol som jedlo, ktoré bolo staršie ako ja," dodal Harun.

Aj takéto plechovky sú v múzeu Tunel slobody, ktoré sídli v starom dome rodiny Kolárovcov v sarajevskej časti Butmir blízko letiska. Jeho pivnica slúžila ako vchod do tunela. Dodnes na ňom vidno stopy po streľbe.

Harun v súčasnosti sprevádza návštevníkov múzea. Z 800 metrov je sprístupnených iba 25 metrov, zvyšok, ako povedal, čaká na lepšie časy, aby sa tiež mohol využívať pre turistov. Vysoký je asi 1,5 metra a široký zhruba jeden meter. Pri jeho kopaní sa vynieslo okolo 2800 metrov kubických zeminy.

Vybudovali sa tam železné koľaje, aby sa na vozíkoch mohli prevážať zásoby, lieky, zranení aj mŕtvi. "Bol to jediný vchod do Sarajeva," podčiarkol Harun. Rovnako slúžil na prepravu nafty a komunikáciu, keďže tam bol telefónny kábel.

Spomína si na dva problémy, ktoré vznikli pri jeho kopaní. Jedným z nich bola vysoká podzemná voda, ktorá mohla vystúpiť aj do výšky pásu, a druhým kvalita vzduchu. Tunel nemal ventiláciu, preto bolo treba nosiť masky.

Od júla 1993, kedy sa začal využívať, až do Daytonu ním podľa neho oboma smermi prešli zhruba tri milióny ľudí. Po podpísaní mierovej dohody 21. novembra 1995 v mestečku Dayton v Spojených štátoch sa prestal používať. Predmetnou dohodou sa skončila vojna v Bosne a Hercegovine.