Pre Veľkú noc bola typická rozmanitosť zvykov a rôzne obradné predmety

Veľká noc, zasvätená vzkrieseniu Ježiša Krista, je najväčším kresťanským cirkevným sviatkom. Napriek tomu však obyčaje, ktoré sa k nej viažu, podľa etnologičky Emílie Mázorovej z Novohradského múzea s galériou v Lučenci nikdy nedosiahli takú bohatosť a pestrosť, akú dosahovali obyčaje Vianoc. Veľkonočné tradície a zvyklosti na Slovensku ale boli navzdory tomu rozmanité a navyše sa líšili v závislosti od jednotlivých regiónov.

Pre veľkonočné sviatky sú podľa etnologičky typické rôzne obradné predmety. „Boli používané za účelom dosiahnutia nejakého cieľa. Medzi hlavné obradné predmety patrila zeleň, ktorá symbolizovala prírodnú a životnú silu. Konkrétne to boli napríklad bahniatka, ktorými sa napodobňovali palmové ratolesti, ale tiež tráva,“ priblížila Mázorová.

Veľmi dôležitým a starobylým obradným predmetom bolo podľa jej slov vajce ako symbol plodnosti, života, znovuzrodenia a zmŕtvychvstania. „Vajíčko tým vlastne symbolizuje celý kolobeh prírodného a životného cyklu,“ poznamenala etnologička, podľa ktorej bola symbolom dokonca aj škrupina, ktorá predstavovala krehkosť ľudského osudu.

„Prvé hrobové nálezy vajíčok pochádzajú z Egypta z obdobia okolo rokov 2000 až 500 pred naším letopočtom. V siedmom storočí sa takéto nálezy objavujú aj u Slovanov a v 12. storočí si vajíčko ‘adoptovala‘ aj cirkev a dala mu istú posvätnosť,“ objasnila Mázorová. Dodala, že vajce bolo vždy obradným a obetným symbolom, ale s rozmachom reformácie v 17. storočí sa začalo vnímať aj ako dar. „Nešlo len o dar kúpačom a polievačom, ale tiež ako dar z lásky či priateľstva,“ spresnila.

V neskoršom období na niektorých územiach Slovenska pribudol medzi obradné predmety aj šibák. „Vystihoval mágiu dotyku. V prútoch prúdila miazga, mladosť a vždy sa myslelo, že cez prúty sa odovzdáva táto sila tomu, koho vyšibeme,“ ozrejmila etnologička. Doplnila, že medzi dôležité symboly Veľkej noci patrila aj voda ako omladzujúca a očisťujúca sila, alebo oheň, ktorý bol používaný napríklad na Bielu sobotu a ktorému sa pripisovala očistná, ale aj magická funkcia.

K veľkonočným sviatkom patril tiež celý rad úkonov, ktoré súviseli s poľnohospodárstvom. „Keďže podstata Slovenska bola roľnícka a sedliacka, tak aj zvykoslovie sa viazalo práve k tejto oblasti,“ vysvetlila Mázorová s tým že existovalo aj veľa rituálnych príkazov a úkonov, ktoré limitovali, ako sa ľudia majú správať v tomto obradovom čase. „K Veľkej noci sa vytvorilo i veľa poverových predstáv a tento čas bol spojený aj s aktivitou nečistých síl,“ dodala.

Veľkonočné zvyky a tradície sa v minulosti v jednotlivých regiónoch Slovenska líšili. „Podstatné rozdiely boli napríklad pri šibaní. To bolo typické najmä pre západné Slovensko. Na strednom a východnom Slovensku sa oblievalo a kúpalo,“ načrtla etnologička, podľa ktorej treba medzi týmito dvomi výrazmi rozlišovať. „Pod kúpaním sa totiž mysleli doslova vedrá vody,“ podotkla.

Podstatné rozdiely však boli aj z pohľadu konfesie. „Evanjelické kraje sa vyznačovali triezvosťou zvykov a tradícií a len minimum z nich bolo prebraných z pohanského obdobia. V katolíckom prostredí, zvlášť v oblastiach, ktoré boli geograficky izolované, napríklad v horskom prostredí, sa ale výrazne prejavili predkresťanské tradície. Je pre ne typická veľká pestrosť zvykov,“ zakončila Mázorová.